Plánujeme preskúmať pláže na severovýchode ostrova, zájsť k majáku a vrátiť sa do starodávneho mesta Paleochora. Tam všade vedie poľná cesta, takže auto z požičovne s vyšším podvozkom je nutné. Dnes ho dovezú.

Ráno o šiestej počujeme blížiaci sa trajekt z Gythea. Hlas v lodnom amplióne vydáva pokyny na výstup. Potom počuť, ako sa spúšťa poklop zadnej časti trajektu a zvuk štartujúcich áut, ktoré ho opúšťajú. Ešte chvíľu leňošíme, ale tesne pred siedmou už nasadáme do auta smer pekáreň v Potamose. Keďže onedlho vychádza slnko, zastaneme nad Diakofti a čakáme, kým sa spoza horizontu vynorí. Dnes to trvá dlhšie, pretože sa musí predrať ponad pás oblačnosti. Dočkali sme sa o 7:24. Okolo nás medzitým prebehol osamelý bežec. Vôbec mu nezávidíme, teplomer ukazuje 22 °C.

Pred ôsmou parkujeme na námestí v Potamose.

V pekárni krásne rozvoniava čerstvý, ešte teplý chlieb a koláče. Majú však len biely, tak si z dvoch druhov vyberáme ten posypaný sezamom. Berieme si aj tyropitu, koláč plnený fetou, a sezamové a kakaové sušienky na chrúmanie.

Na konci Potamosu vidíme dievčatá, ktoré pracujú v našej obľúbenej gyrosárni. Spoznali nás a veselo nám mávajú.

Po raňajkách si ideme zaplávať na pláž v Diakofti. Zvláštne, desať hodín a takmer nikde nikto. Pláž aj more sú len naše. Voda je príjemná a priehľadné rybky nás sprevádzajú kamkoľvek sa pohneme.

K majáku cesta úzka

O jedenástej sme už doma a čakáme na auto z požičovne. Jej zamestnanec prichádza takmer načas. Doviezol nám čierny Nissan Juke, podal potrebné informácie, poukazoval škrabance (vraj ich narobila jedna šikovná turistka, ktorá si auto prenajala ako prvá) a nakoniec sa podpísala zmluva. Manžel si auto odfotil z každej strany. Pre istotu.

Plánovali sme zájsť k majáku na severe ostrova. Vzali sme aj tašky s plavkami, vodu a vyrazili. Došli sme do Karavasu. Tu sa cesta rozdvojuje. Napravo do Agia Pelagie a naľavo k majáku. Prešli sme ešte asi jeden kilometer. Cesta sa zužuje, miestami je hrubý betón, miestami hlina so štrkom a p ľavej strane roklina. Terén sa navyše dosť zvažuje a stúpa. Menší džíp by bol predsa len vhodnejší. Ocitáme sa na rázcestí. Cesta napravo vedie k pláži Platia Ammos a cesta naľavo k majáku Moudari. Napriek tvrdeniu pána Drakakisa, že cestu zvládne aj Nissan Juke, nechceme riskovať život ani škody na aute. A tak sa otočíme a podľa plánu pokračujeme k plážam na severovýchode ostrova. 

Doma pozeráme na Google Earth a zisťujeme, že k majáku sa dá dostať aj od Agia Pelagie… K majáku sme sa vybrali v roku 2016. Auto sme pristavili asi kilometer od pláže Agios Nikolaos. Maják sme videli zasa iba zdiaľky, tak hádam nabudúce sa nám to už podarí.

Dedinka Karavas je známa prameňmi Amir Ali. Podľa povesti sa jeden Kythirčan vzoprel zákonom otomanského vládcu, ktorý od nevesty vyžadoval právo prvej noci. Kythirčan chcel ušetriť svoju nastávajúcu, a preto šiel k vládcovi prezlečený za ženu. No a ten mu po odhalení sťal hlavu pri prameňoch.

Ideme vyskúšať pláže

Vraciame sa na cestu vedúcu do Agia Pelagie a odtiaľ okolo pláží Kalamitsi, Firi Amos, Lorentzo a Langada na pláž Kakia Langada. Táto malá pláž je vlastne vyústením rokliny siahajúcej až k ruinám byzantského mesta Paleochora. Tvorí ju násyp z okruhliakov, ktorý oddeľuje more od zelenkastého jazera Kakia Langada v rokline Kakia Langada. Vstup do mora je prudší, lemujú ho však dosť veľké okruhliaky, takže môže medzi ne zapadnúť noha. Zíde sa obuv do vody alebo plutvy. Okolo skál plávajú rybky.

Z Kakia Langada sa presunieme po ceste späť a zídeme na pláž Langada. Okrem nás sa tam vyhrieva len zopár ľudí. Táto pláž je dlhá, piesčitá s drobnými okruhliakmi a vstup do mora je pozvoľný. Na pláži je bufet, ale momentálne zatvorený. More je príjemné na plávanie, len keď vylezieme z vody, začínajú nás otravovať osy. Rýchlo sa osušíme a odchádzame. Cestou ešte zbieram zopár kamienkov na pamiatku.

S Jukom máme v pláne zájsť do Paleochory. Je však priskoro, preto ideme na kávu do Aroniadiky. Blízko križovatky je aj gyrosáreň, no v nej kávu neponúkajú. Sú tam však milé dievčatá a hoci nevedia po anglicky, odporúčajú nám kafenion – ouzeri smerom na Potamos.

Hoci sme okolo neho často chodili, nikdy nám tam nenapadlo zájsť. Pritom už zvonka pôsobí veľmi príjemne a zvnútra ešte väčšmi. Keby sme to vedeli, určite by sme tam zašli skôr. Keďže je čas siesty, kaviareň je, teda až na dvojicu zahĺbenú do počítačov, ľudoprázdna. Kaviareň pôsobí starosvetsky, je zariadená tonetkami a na stenách visia obrazy a reklamy z 30. rokov minulého storočia. Objednali sme si kapučíno a k nemu pomarančový a orieškový koláč. Oboje chutné a sladké, ako už grécke sladkosti bývajú.

PALEOCHORA

V príjemnej kaviarni posedíme do piatej a potom vyrážame do Paleochory. Asi po pätnástich minútach pomalej jazdy vystupujeme z auta a pokračujeme pešo po vyšliapanom chodníku lemovanom vyschnutým krovím. Ešte vždy je dosť teplo. Nad hlavami krúžia dravé vtáky a po nebi sa lenivo presúva zopár oblakov. V Paleochore strávime asi štyridsať minút. Prechádzame sa medzi zvyškami starého byzantského mesta úplne sami. Je to miesto so smutnou históriou. Len občas sem zavítajú zvedaví turisti. Dnes sme tu iba my, vtáky nad hlavami a vánok, ktorý sa lenivo premáva medzi kamennými ruinami.

Paleochora – história

Paleochora sa pôvodne volala Agios Dimitrios. Toto byzantské mesto postavili obyvatelia Monemvasie z juhovýchodného Peloponézu v 12. storočí v rovnakom slohu aký mali Mystra a Monemvasia. Postavili ho v rokline Kakia Langada (ktorá končí plážou rovnakého mena), aby ho nebolo vidieť od mora a aby sa vyhlo útokom pirátov. Bolo opevnené a prístupné len zo severozápadu. V čase rozkvetu v ňom bývalo vyše 7 000 obyvateľov. V roku 1537 ho však dobil pirát Hayreddin Barbarossa, ktorý velil osmanskej flotile. (Mimochodom, barba rossa znamená červená brada.) Mesto bombardoval kanónmi z okolitých útesov, vyplienil a vypálil. Zavraždil stovky obyvateľov a tých, ktorí prežili, predal do otroctva. Mnoho ľudí radšej volilo smrť skokom z útesov, len aby sa mu nedostalo do rúk. Mesto už nikdy neobnovili. Hovorí sa, že uprostred noci stále počuť hlasy zavraždených žien.

Podľa legendy postavili v meste 70 kostolov. Dodnes sa ich vraj zachovalo dvadsať jeden, najmä kostoly Agia Varvara, Agios Antonios a Panagia sto Foro, hoci nie v najlepšom stave.

Tiene sa predlžujú a my sa pomaly vraciame k autu. Cestou stretáme dvojicu zaľúbencov, obutých len v plážových šľapkách. Nuž, neveľmi vhodná obuv na terén, aký ich čaká. 

Paleochora je opustená už celé stáročia. Podvečerná atmosféra a nejasná predstava, aká hrôza sa tu musela odohrať, v nás zanechali hlboký dojem.