Kamenné kruhy aloni na Tinose sme hľadali už pri prvej návšteve ostrova. Bezvýsledne. Asi sme nemali dosť trpezlivosti, no tentoraz sme pevne rozhodnutí nájsť aspoň jeden kamenný kruh.
Kamenné kruhy – jeden z nich sme našli pod kláštorom Panagia Katapolianis nad starými mlynmi Myloi. To, načo slúžili tzv. aloni, sme vysvetlili v predchádzajúcom článku. Vyšlo najavo, že nešlo o nič záhadné ani mystické, ako sa na prvý pohľad zdalo.
Míňame dedinu Falatados a pokračujeme po asfaltovej ceste, až kým nenájdeme tabuľu s obrázkom kamenného kruhu. Zaparkujeme auto a pešo pokračujeme po prašnej ceste. Podľa tabule je kruh vzdialený tisíc metrov. Kráčame hodnú chvíľu a stále nič. Nikde nikto. Len zvedavé stádo kôz a jeden pes, ktorý si nás nevšíma. Už sa chceme vrátiť, no vtom kruh zbadáme. Je za plotom. Škoda. Poviete si, nič zvláštne, ale ako cieľ výletu celkom fajn.
Tých kruhov, kde sa mlátilo obilie, sa zachovalo na Tinose viac. Ak niekedy na ostrov zájdete a budete sa chcieť ísť na ne pozrieť, ďalší z nich nájdete tesne pred Volaxom po pravej strane. Ten sme však objavili až doma. Na google mape 🙂 .
Krajina
Na Tinose je vraj minimálne tisíc kostolov: veľkých a významnejších, ale aj menších a úplne malých. Cestou k autu jeden z tých menších vykúka spoza balvanov na miernom svahu. Svieti bielobou a vyzerá, akoby ho natreli iba včera. Je zamknuté, ale kľúč je vo dverách, a tak si odomkneme a vojdeme dnu. Kostol je plný krásnych ikon, obrazov, lustrov a svietnikov. Vidno, že sa oň dobre starajú.
Tíško za sebou zamkneme a pokračujeme po úzkom chodníku medzi balvanmi hore na nevysoký kopec. Zhora sa nám otvorí pohľad na dedinu Volax a okolitú krajinu posiatu granitovými balvanmi rôzneho tvaru a veľkosti. Mnohé balvany sú porastené machmi a lišajníkmi rôznych farieb.
K autu sa vraciame za sprievodu stáda kôz. Asi sú zvyknuté, že im ich gazda vozí niečo pod zub, a to isté čakajú od nás. Keď sa pohneme, kozy chvíľu bežia za nami, potom sklamané zastanú a pomaly sa vracajú k svojim vyhriatym balvanom.
O tinoskom víne
Napadlo by vám, že na tomto vyprahnutom ostrove pestujú vinič? Či skôr kde? No i na pohľad v takej nehostinnej krajine sa mu darí. Pestovali ho tu ešte v dávnych dobách, no najmä koncom 18. storočia. Najviac vyrábali malváziu – silné sladké korenisté víno. Vinárstvo prekvitalo ešte v 70. rokoch minulého storočia, no ľudia začali chovať hospodárske zvieratá a upustili od pestovania viniča. Do vinohradov sa dostali voľne pobehujúce kozy, ktoré začali požierať hrozno a skaza bola neodvratná. Až po roku 2000 sa niekoľko nadšencov pustilo do pestovania viniča a v súčasnosti je vraj na ostrove až šesť producentov vína. Hoci podmienky na pestovanie vína sú extrémne, víno je kvalitné a jemné a niektoré značky vín ako napríklad biele Assyrtiko a červené Mavrotragano patria medzi najviac cenené vína v Grécku.
Ako sme po troch rokoch hľadali vinárstvo Volacus, som písala v novšom článku.