Naxoská Chóra je centrom ostrova, i keď neleží v jeho strede. V sezóne býva najrušnejším miestom Naxosu, teda ak nerátam pláže a rezorty na západnom pobreží. Na taký čulý ruch sme neboli zvyknutí, pretože v hlavných mestách ostrovov, ktoré sme dosiaľ navštívili, vládla v septembri pokojnejšia atmosféra.
Pokračovať v čítaníNemea novodobá je dnes známa množstvom viníc a produkciou kvalitných vín z tamojších vinárstiev. Do histórie sa však zapísala ako náboženská svätyňa a dejisko nemejských hier. Radi sa túlame po archeologických náleziskách a múzeách, preto dnes navštívime tú starodávnu Nemeu.
Neapoli vidieť. A zažiť. To grécke, samozrejme. V Lakónii na východnom cípe Peloponézu. Užiť si neďaleké pláže a podniknúť zopár výletov do okolia: na hrad Agia Paraskevi, do dediny Velanidia a zájsť do dvoch múzeí.
Na západnom prste Peloponézu je množstvo miest, ktoré boli na našom zozname „treba vidieť“. Toto sú ďalšie z nich: Paleokastro, zátoka Voidokilia a Nestorov palác.
Sadáme do auta a z Leuktry pokračujeme cez Olympia Odos do Starého Korintu. Plánujeme prespať v Novom Korinte a ráno zájsť na prehliadku pevnosti Akrokorint.Do Starého Korintu prichádzame pred druhou hodinou. S takým časovým náskokom sme nerátali, tak si vravíme, že keď máme toľko času, najprv zájdeme do kaviarne a potom na pevnosť.
Po šiestich dňoch opúšťame krásny záliv na Alonissose a plavíme sa späť na Eviu do prístavu Kimasi. Odtiaľ mierime cez most v Chalkide na pevninu do Téb, kde nás čaká prehliadka archeologického múzea.
V tomto článku sa prejdeme po pevnosti Neokastro v Pylose, navštívime niekoľko múzeí, prefrčíme okolo stredovekého akvaduktu a nakoniec zájdeme na pláž v Methoni.Poznámka: Pôvodný článok som doplnila o informácie a fotografie z opätovnej návštevy po štyroch rokoch v roku 2017. Pokračovať v čítaní
Predchádzajúci článok sme ukončili príchodom do prístavu v Patitiri. Keď sa blížime k ostrovu, prvé mesto, ktoré vidíme, je Chora. Dominuje kopcu na juhozápade. 
Keď východorímsky cisár Theodosius I. v roku 395 zakázal s ostatnými hrami aj olympijské hry, pretože ich považoval za pohanské, zánik Olympie bol neodvratný. Čo v roku 426 nestihol dať zničiť jeho syn Theodosius II., zničili zemetrasenia a Olympia pomaly upadla do zabudnutia. Do povedomia sa dostala až koncom 19. storočia vďaka úsiliu Pierra Coubertina.