Vathia alebo aj Vatheia, je impozantné mestečko na juhozápade prostredného prsta Peloponézu na polostrove Mani. Vybudovali ju v 18. storočí a najväčší rozmach zažila v 19. storočí vďaka pirátstvu.
Vathia – najprv to bola len fotografia, ktorá ma zaujala na Google Earthe. Tam musíme ísť, povedala som. A tak sa aj stalo. Pri našej prvej návšteve Peloponézu sme sa do Vathie vydali z Gythea. Cesta sa kľukatila, stúpala a pretínala dediny s kamennými stavbami. Na miesto sme prišli pred západom slnka. To, čo sme z diaľky uvideli, nám vyrazilo dych. Zastali sme a užasnuto hľadeli na tohto svedka dávnej minulosti. Vtedy som naplno precítila, čo znamená spojenie slov „zostať stáť v nemom úžase“. Ten zvláštny pocit pri pohľade na toto tajomné mesto pozlátené poslednými lúčmi zapadajúceho slnka ešte umocňoval vietor preháňajúci sa údolím.
Tentoraz sme však dorazili predpoludním a zo západnej strany polostrova. Spomínaný pocit sa nás už nezmocnil. Možno to bolo tým, že sme už vedeli, čo máme očakávať, a možno tomu pocitu bránilo denné svetlo, pri ktorom budovy a ich okolie nepôsobili tak tajomne.
Mani
Polostrov Mani až donedávna patril k najodľahlejším miestam Grécka, keďže mnohé dediny boli prístupné iba loďou. Pobrežie polostrova je dosť strmé, členité a nehostinné. Hovorí sa, že keby mal svet koniec, vyzeral by presne takto. Nie div, že starí Gréci umiestnili vstup do Hádovho podsvetia na najjužnejší cíp polostrova. Vysoký stupeň izolácie a divoká krajina viedli k vytvoreniu samostatnej spoločnosti a kultúry. Maniovia si vytvorili vlastné tradície, architektúru ba i vlády, ktoré boli také početné ako ich dediny.
Takmer na každom kopci stoja opevnené hlúčiky štvorhranných vysokých domov – veží (pyrgoi) – zo sivého kameňa, tak charakteristických pre tunajšiu architektúru. Z niektorých zostali už len strašidelné ruiny, iné sú čerstvo zrenovované alebo nanovo postavené, pričom si zachovávajú pôvodnú podobu. Do mnohých domov sa vracia život a ich majitelia ich menia na letné byty a hotely.
Obľúbenou „kratochvíľou“ Maniotov, potomkov Sparťanov bažiacich po boji, bolo ničenie všetkých domov vo svojej blízkosti. A keď práve delovými guľami neostreľovali svojich susedov, urputne bojovali s každým, kto sa pokúsil dobyť ich územie. Preto naň asi nikdy nevstúpila noha votrelca. Početné kaplnky a kostolíky ukryté medzi kopcami stavali, zdá sa, aby zmiernili svoje hriechy.
Hovorí sa, že človek potrebuje tri dni, len aby prešiel polostrov krížom, tri mesiace, aby prešiel po jeho obvode a tri životy, aby pochopil jeho dušu. Potreboval by jeden život, aby preskúmal more, jeden, aby prešiel jeho vrchy, a jeden, aby spoznal jeho obyvateľov.
nahrávam mapu - chvíľu strpenia prosím....