Akropola Sami a kláštor Agios Fanetes na Kefalónii

Akropolu nad prístavným mestom Sami na Kefalónii charakterizujú tzv. kyklopské múry a staré olivovníky. Neďaleko ležia ruiny kláštora Agios Fanentes s výhľadom na Sami.

Na akropolu sme sa vybrali podvečer pri západe slnka. Na konci Sami za prístavom vedie úzka asfaltka k povestnej pláži Antisamos. Asi po kilometri treba odbočiť doprava. K akropole Sami a k ruinám kláštora Agios Fanentes vedie aj turistický chodník. Meria 7,4 kilometra a nenáročná túra lesom trvá 2 hodiny 20 minút. Autom je to, samozrejme, rýchlejšie. Zakrátko zaparkujeme a asi 5 minút stúpame po chodníku do kopca. Prechádzame úzkou kamennou pasážou medzi obrovskými kvádrami, ktoré boli kedysi súčasťou mocného opevneného mesta.

Mysteriózna akropola Sami

Z dávnej akropoly nezostalo veľa. Čo nezničili ľudia, zničili zemetrasenia a vplyvy počasia. Napriek tomu je to zvláštne miesto. A sú odtiaľ úžasné výhľady. Dovidieť na bájnu Ithaku, zahalenú podvečerným oparom, na záliv v Agia Efimii, na slnko zapadajúce za kefalonskými kopcami, aj na Sami dolu pod akropolou. (Mimochodom, zo Sami, ktoré je druhým najväčším prístavom po hlavnom meste Argostoli, premávajú lode do Patry, na Ithaku a do Talianska.) Obídeme vrch a pod nami sa schodovito tiahnu zvyšky masívneho kyklopského múra. Je ťažké predstaviť si, že je dielom ľudských rúk. Teraz už chápeme, prečo si ľudia mysleli, že múr postavili jednookí obri kyklopovia.

Vrch Lapitha bol obývaný už v paleolite. Dávne Sami bolo vlastne samostatným štátom, ktorý mal vlastnú menu. Odkaz na Sami je už v Homérovej Iliade a Odyseovi. Spomína sa v nich, že bojovalo v Trójskej vojne. V roku 188 pred n. l. však stratilo svoju samostatnosť a slobodu po obliehaní Rimanmi.

Napriek tomu akropola Sami rozkvitalo vďaka rozvíjajúcemu sa obchodu a nárastu obyvateľstva. Medzi kyklopskými múrmi, ktoré mali 22 vchodov, narástli luxusné obydlia, verejné budovy a cisterny. Archeológovia našli za múrmi pozostatky divadla a hrobiek z 3. storočia pred naším letopočtom.

Tajomný kláštor Agios Fanentes

Autom sme sa prehupli na náprotivný kopec ku kláštoru Agios Fanentes. Aj tu bolo cítiť akési tajomno. Panovalo tu ticho ako na akropole. Vánok sa premával medzi starými olivovníkmi a rozborenými múrmi kostola podopretého trámami. Agios Fanentes údajne založili v 11. storočí a slúžil ako mužský kláštor až do roku 1953, kedy ho postihlo silné zemetrasenie.

Kláštor bol zasvätený trom kresťanským námorníkom – Gregorovi, Theodorovi a Leonovi. Tí v 4. storočí n. l. opustili rímske vojsko, aby sa stali mníchmi na vrchu blízko Sami a do konca svojho života žili asketickým životom.

O niekoľko storočí sa vraj ich ostatky našli v jednej jaskyni. Premiestnili ich do Benátok, ale roku 2009 ich slávnostne dopravili späť na Kefalóniu.

K Agios Fanentes sa vraciame o niekoľko dní. Je krásne slnečné a svieže ráno. Cestou hore nám ide naproti býk. Vyzerá však mierumilovne a nechá sa pokojne odfotiť. A možno iba šťastie, že nemáme červené auto.

Hore vládne úplne iná nálada. Tichú mysterióznu atmosféru podvečera strieda veselý štebot vtáčikov a mečanie kôz, ktoré sa pasú naokolo.

Inak sme tu sami. Ba nie, omyl. Odkiaľsi začujeme tiché mraučanie. Mačka? Čo tá robí v týchto končinách? Možno to tu stráži. Pribehne k nám, začne sa nám obtierať o nohy a drankať niečo pod zub. Milá Mica, mám len bebe keksy, to asi nie je pre teba. No dobre, tak len kúsok. Chutí ti? Tak fajn. Ale dám ti len trošku.