Akropola Sami a Ag. Fanentes, Kefalónia kapab.sk / Grécko autom

Akropolu nad prístavným mestom Sami na Kefalónii charakterizujú tzv. kyklopské múry a staručké olivovníky. Neďaleko akropoly ležia ruiny kláštora Agios Fanentes s výhľadom na Sami.

Na akropolu nad Sami sme sa vybrali podvečer pri západe slnka. Na konci Sami za prístavom vedie úzka asfaltová cesta k známej pláži Antisamos. Asi po kilometri treba odbočiť doprava. K akropole Sami a k ruinám kláštora Agios Fanentes vedie aj turistický chodník. Meria 7,4 kilometra a nenáročná túra lesom trvá 2 hodiny 20 minút. Autom je to, samozrejme, podstatne rýchlejšie. Zakrátko zaparkujeme a približne 5 minút stúpame po chodníku do kopca. Prechádzame úzkou kamennou pasážou medzi obrovskými kvádrami, ktoré boli kedysi súčasťou mocného opevneného mesta.

Mysteriózna akropola Sami

Z dávnej akropoly nezostalo veľa. Čo nezničili ľudia, zničili zemetrasenia a vplyvy počasia. Napriek tomu je to výnimočné miesto. A ponúka úchvatné výhľady. Dovidieť na bájnu Ithaku, zahalenú podvečerným oparom, na záliv v Agia Efimii, na slnko zapadajúce za kefalonskými kopcami, aj na Sami dolu pod akropolou. (Mimochodom, zo Sami, ktoré je druhým najväčším prístavom po hlavnom meste Argostoli, premávajú lode do Patry, na Ithaku a do Talianska.)

Keď obídeme vrch, pod nami sa schodovito tiahnu zvyšky mohutného kyklopského múra. Je takmer neuveriteľné, že ide o dielo ľudských rúk. Teraz už chápeme, prečo si ľudia mysleli, že múr postavili jednookí obri kyklopovia.

Vrch Lapitha bol obývaný už v paleolite. Dávne Sami bolo vlastne samostatným štátom, ktorý mal vlastnú menu. Odkaz na Sami je už v Homérovej Iliade a Odyseovi. Spomína sa v nich, že bojovalo v Trójskej vojne. V roku 188 pred n. l. však stratilo svoju samostatnosť a slobodu po obliehaní Rimanmi.

Napriek tomu akropola Sami rozkvitalo vďaka rozvíjajúcemu sa obchodu a nárastu obyvateľstva. Medzi kyklopskými múrmi, ktoré mali 22 vchodov, narástli luxusné obydlia, verejné budovy a cisterny. Archeológovia našli za múrmi pozostatky divadla a hrobiek z 3. storočia pred naším letopočtom.

Tajomný kláštor Agios Fanentes

Autom sme sa previezli na protiľahlý kopec ku kláštoru Agios Fanentes. Aj tu bolo cítiť akési tajomno. Vládlo tu ticho podobné tomu na akropole. Vánok sa premával medzi starými olivovníkmi a rozpadávajúcimi sa múrmi kostola podopretého trámami. Agios Fanentes údajne založili v 11. storočí a slúžil ako mužský kláštor až do roku 1953, kedy ho zasiahlo silné zemetrasenie.

Kláštor bol zasvätený trom rímskym vojakom, Gregorovi, Theodorovi a Leonovi, ktorí pochádzali z východných provincií Rímskej ríše. Títo muži za vlády cisára Konštancia II. v 4. storočí n. l. opustili vojsko a rozhodli sa stať mníchmi na vrchu blízko Sami, kde až do konca svojho života žili asketickým životom.

O niekoľko storočí sa vraj ich ostatky našli v jednej jaskyni. Premiestnili ich do Benátok, ale roku 2009 ich slávnostne dopravili späť na Kefalóniu.

Ku kláštoru Agios Fanentes sa vraciame o niekoľko dní. Je krásne slnečné a svieže ráno. Cestou hore nás míňa čierny býk. Vyzerá však mierumilovne a dovolí sa nám pokojne odfotiť. A možno je to iba šťastie, že nemáme červené auto.

Na kopci vládne úplne iná nálada ako počas našej predchádzajúcej návštevy. Tichú mysterióznu atmosféru podvečera vystriedal veselý štebot vtáčikov a mečanie kôz, ktoré sa pasú naokolo.

Inak sme tu sami. Vlastne nie celkom. Odkiaľsi začujeme tiché mraučanie. Mačka? Čo robí v týchto končinách? Azda to tu stráži? Pribehne k nám, začne sa nám obtierať o nohy a dožadovať sa jedla. Milá mica, mám len sušienky, tie asi nie sú vhodné pre teba. No dobre, tak len troška. Chutí ti, však?