Nafplio nesporne patrí medzi najkrajšie mestá Grécka. Jeho výraznou dominantou je pevnosť Palamidi. Viete, koľko k nej vedie schodov? Prechádzka malebnými uličkami mesta, po Akronafpliu s výhľadom na Bourtzi a strechy budov je vždy skvelým zážitkom. Tolom sme prešli veľmi rýchlo, zato sme sa zastavili v starovekom Assini. 

Po včerajšom výlete ukazuje náš tachometer 2 047 kilometrov.

10:00 h – Odchádzame. Cieľ: Nafplio. Najprv sa zastavujeme pri spiacom Bavorskom levovi. Sochu dal v roku 1841 vytesať do skaly Ludwig Bavorský, otec kráľa Otta. Urobil tak na počesť mŕtvych vojakov, ktorí sprevádzali Otta do Nafplia roku 1833 a zomreli počas epidémie týfusu. Lev sa nachádza oproti starej železničnej stanici v parčíku popri hlavnej ceste, ktorá pokračuje k Palamidi.

Presúvame sa do prístavu, kde zaparkujeme a ideme hľadať schody k Palamidi. Našli sme ich celkom ľahko, a to nám úplne stačilo. Jednako bolo pravé poludnie, cca 30 °C, jednako  sme si túlanie v priestoroch tejto benátskej pevnosti dosýta užili pred rokom. Nuž a vyšliapať tých údajne 999 schodov sme si v takom teple naozaj netrúfali. Možno inokedy. Radšej sme sa v tieni úzkych uličiek lenivým krokom prešli k námestiu Syntagma s nespočetnými kaviarňami, budovou archeologického múzea https://gourmetconcoctions.wordpress.com/nafplion-museum/ a budovou prvého gréckeho parlamentu (ktorou je vlastne bývalá mešita).

Mimochodom, k tejto budove sa viaže zaujímavá história. Dal ju postaviť Turek Aga, aby kompenzoval zločin, ktorý spáchal, keď zabil dvoch bratov z Benátok. Tí prišli do Nafplia hľadať poklad, čo zakopal ich otec počas nadvlády Benátčanov. Aga poklad našiel podľa mapy, ktorú mali bratia so sebou. Aby získal korisť, bratov zabil. Neskôr sa ho zmocnili výčitky svedomia a ukradnuté zlato vraj použil na stavbu veľkej mešity. Budovu po oslobodení Grécka rok používali ako parlament, dnes budova slúži ako konferenčné centrum na rôzne kultúrne podujatia a ako galéria.

Palamidi

Pevnosť Palamidi postavili Benátčania počas svojej druhej okupácie (1686–1715) za pomerne krátky čas v rokoch 1711 – 1714). Túto barokovú stavbu s rozľahlým opevnením onedlho obsadili Turci a až v roku 1822 Gréci. Schodov je vraj presne 913, ale k vrcholu pevnosti až vyše tisíc. Tých 999 však znie pre turistov lákavejšie. Pevnosť je zrekonštruovaná, vstupné je 4 €. Palamidi sa nám z pevností, ktoré sme dosiaľ v Grécku navštívili, páčila najviac. Dá sa po nej túlať celé hodiny. Je z nej úžasný výhľad na Nafplio, na pevnosť Bourtzi, na všetky svetové strany a vidieť aj zrúcaniny hradu Argos.

http://www.tigtn.com/palamidi.html

V Nafpliu sme zažili veľmi príjemnú a priateľskú atmosféru. Malebné uličky vedúce k Syntagme, a nielen tie, boli krásne čisté a útulné, posiate nespočetnými kaviarňami, ktoré lahodili nielen nášmu zraku, ale aj čuchu. Samozrejme, že sme neodolali. Napokon káva a chutný jablkový koláč nám dodali energiu na ďalší z cieľov, hrad Akronafplio.

Akronafplio

Hrad Akronafplio leží na západnom výbežku Nafplia. História tohto miesta siaha až do doby bronzovej, no základy prvej pevnosti pochádzajú zo 4. storočia pred n. l. Dnes však vidieť už len základy z 13. storočia. Od bašty nazývanej Päť bratov (podľa piatich kanónov, ktoré stále mieria na záliv) je skvelý výhľad na prístav, na Bourtzi alebo vzdialený hrad Argos a vrchy v oblasti Arkadie na sever od Argosu.

Prešli sme sa k hodinovej veži a k heliportu. Stadiaľ sa naskytá pekný pohľad na Palamidi. Mimochodom, heliport lemujú obrovské opuncie. Ich plody už boli zrelé a priam lákali, aby sme si odtrhli. Keďže sme ich nikdy neochutnali, povedali sme si, že teraz je ten správny čas. Čas bol v poriadku, len spôsob zberu nevhodný. Veľmi rýchlo sme si uvedomili, že opuncie treba zbierať v rukaviciach a trením najprv odstrániť drobné ihličky. A tak nás ešte po dvoch dňoch pichali dlane. Inak sú opuncie chutné, šťavnaté a osviežujúce. Len sa neodporúča zjesť veľa, majú laxatívne účinky.

Nafplio opúšťame a plánujeme sa vrátiť do Kantie. Pretože známe rekreačné stredisko Tolo  leží len 11 kilometrov od Nafplia, dlho nerozmýšľame a zo zvedavosti tam odbočíme. V sezóne sa toto mestečko mení na rušné letovisko. Má dlhú organizovanú piesočnú pláž, nespočetné ubytovacie kapacity, obchody, taverny a kaviare.

Staroveké Assini

Preľudnené Tolo nás nenadchlo, preto radšej rýchlo nasadáme do auta a odchádzame. Cestou vidíme ukazovateľ s nápisom Ancient Assini. Síce ani to nebolo v našom itinerári, ale prečo nevyužiť príležitosť? Veď máme čas a nie sme ničím viazaní. A tak odbočíme z hlavnej cesty, zaparkujeme a pomaly okolo kostola Panny Márie s množstvom postriebrených a pozlátených ikon stúpame na vrchol kamenistého kopca vysokého asi 52 metrov. Zhora vidieť neďaleké Tolo s plážou (odtiaľto vyzerá oveľa krajšie) a malú útulnú kamienkovú pláž s tavernou v zálive pod Assinskou akropolou. Na východnej strane sa tiahne asi 4 km dlhá neorganizovaná pláž Plaka. A na severe sa rozprestierajú olivové sady a vypína zaujímavý strmý vrch Profitis Ilias vysoký asi 500 metrov s malým kostolom na vrchole.

História Assini

História Assini (alebo Asine), dnes známeho ako Kastraki, siaha až do neolitu, teda približne do roku 5 000 pred n. l. Opevnenie (tzv. kyklopské hradby) okolo akropoly vzniklo asi v roku 300  pred n. l. Assini má bohatú históriu spätú s trójskou vojnou, obdobiami byzantskej a benátskej nadvlády. Počas talianskej okupácie v 2. svetovej vojne tu Taliani vybudovali obranné opevnenia. V 20. rokoch 20. storočia tu viedli archeologický výskum švédski archeológovia. Assini spomína vo svojej básni významný grécky básnik Jorgos Seferis, ktorý ako prvý Grék dostal Nobelovu cenu za literatúru.

Viac o Assini tu: https://gourmetconcoctions.wordpress.com/2011/05/12/assini-the-village-and-the-ancient-acropolis/

Západ slnka za naším štúdiom v Kantii.

Po návrate do Kantie a krátkom oddychu sa podvečer vyberáme na pláž. História sa však opakuje. More je rozbúrené, a tak sa prejdeme po pláži a nakoniec zakotvíme v taverne U Kostasa. Tlačíme do seba výborné bravčové a kuracie souvlaki s hranolčekmi a pita chlebom a zapíjame domácim červeným vínom. K mäsu máme prílohu, akú sme zatiaľ nejedli. Je to chorta. Veľmi nám chutila. To, že nám pri stole robil spoločnosť pes s mačkou, sa už stáva bežnou súčasťou nášho stravovania. 

Čo je chorta, resp. horta?

Ako som sa dozvedela, chorta je tradičným jedlom nielen v Grécku, ale aj v Turecku. Ide o zelenú listovú zeleninu, napríklad mangold, čakanku, špenátové alebo púpavové listy. Tie sa krátko povaria vo vode (odporúča sa ich len blanšírovať, aby nestratili vitamíny a minerály) a dochutia posolenou a okorenenou zálievkou z panenského olivového oleja a citróna, prípadne doplnené ďalšími bylinkami. Kedysi chortu varili z hocijakej listovej zeleniny, ktorú našla gazdiná na lúke alebo na poli. Chorta bývala v ťažkých časoch jedlom chudobných, v každom prípade ju vedeli aj vedia veľmi chutne pripraviť.

Naša fotogaléria na spriatelenom webe
http://recko.name/galerie.php?id=2321

Naša trasa

Kantia – Nafplio