Mestečko Litochoro leží na svahu pohoria známeho ako bájny Olymp necelých dvadsať kilometrov od najvyššieho vrchu Mytikas, deväťdesiat kilometrov južne od Thessaloník a len päť kilometrov vzdušnou čiarou od Egejského mora. Preskúmajte s nami krásy rokliny Enipeas a objavte, čo Litochoro ponúka.
Litochoro, kam sme prišli krátko pred piatou hodinou popoludní, nás privítalo so zachmúrenou oblohou. Len čo sme prevzali kľúče od majiteľky penziónu Anny a ponosili batožinu z auta, bez ďalšieho zdržania sme vyrazili k rokline Enipeas. Chceli sme tam prísť, kým nezapadne slnko, ktoré občas presvitalo cez mraky. Na koniec marca bolo pomerne chladno. Vlastne, celkove bola tohoročná jar oveľa chladnejšia než vlani v tomto čase. To nás však neodradilo od našich plánov.
Roklina Enipeas
Vstup na značený chodník sa nachádza pri reštaurácii Myloi na hornom konci Litochora. Naším cieľom bol vodopád Vythos, ktorý je dostupný po nenáročnej trase vedúcej zmiešaným lesom s prevahou listnatých stromov. Chodník je miestami spevnený betónovými kvádrami, pod ktorými sa skrýva vodný kanál, a jeho súčasťou je úzky mostík, ktorý premosťuje časť rokliny. Cesta k vodopádu trvá svižnou chôdzou približne polhodiny.
Pod vodopádom Vythos vzniklo malebné zelenkasté jazierko známe ako Diov kúpeľ. Podľa gréckej mytológie sa na podobných odľahlých miestach zvykol ukrývať Zeus so svojimi milenkami pred manželkou Hérou. Miestna legenda tvrdí, že v rieke Enipeas sa okrem Dia mohla kúpať iba krásna Léto, dcéra titánov a neskoršia matka Apollóna a Artemidy. Odtiaľ pochádza pôvodný názov mestečka Letochoro.
Pri návšteve vodopádu Vythos sme naplno vnímali okolitú prírodu, svieži horský vzduch, vtáčí spev, hukot vodopádu a zurčanie prameňa na dne rokliny Enipeas. Cez oblaky sa práve predrali posledné slnečné lúče a krajina okolo nás nadobudla zvláštnu a tajomnú atmosféru. Do Litochora sme sa vrátili po zotmení.
Na odporúčanie Anny sme zavítali do taverny Mezedakia, kde sme si dopriali chutnú grécku večeru. Tradičné jedlá ako souvlaki, rôzne druhy mäsa, spolu s ružovým vínom, a sladká pozornosť vo forme mosaiko a krupicového pudingu na záver boli perfektným zakončením dňa.
Litochoro
Malebné mestečko Litochoro v krajskej jednotke Pieria, ukryté v podhorí Olympu, nás milo prekvapilo svojou autentickou atmosférou a zachovalou tradičnou architektúrou najmä v jeho hornej časti. Dlhé roky sme sa Olympskej riviére, ako sa táto časť Grécka nazýva, vyhýbali, pretože nemáme radi preturizované miesta. No jarné Litochoro sa ukázalo byť výnimkou. Hneď po príchode sme boli očarení jeho úzkymi dláždenými uličkami, množstvom domov s červenými strechami, ako aj malými obchodmi, početnými kaviarňami a reštauráciami, ktoré ponúkali širokú škálu tradičných gréckych jedál a nápojov.
Centrom mestečka je malé námestie s Kostolom sv. Mikuláša. Paradoxné je, že hlavná ulica vedie okrajom Litochora. Na hlavnej ulici, neďaleko kostola a radnice, vedľa mestského parku sa nachádza námorné múzeum.
Námorné múzeum býva mimo letnej sezóny otvorené iba vo večerných hodinách v piatok a v sobotu, v nedeľu iba predpoludním. V júli a v auguste prijíma návštevníkov každý večer. My sme boli v Litochore začiatkom týždňa, takže sme mali smolu. Aj keď sme ho nemohli navštíviť, jeho existencia pridala na zaujímavosti tohto malebného mestečka. Informácie o múzeu nájdete na jeho stránke.
História Litochora siaha do 14. storočia, keď sa mnohí jeho obyvatelia živili ako námorníci alebo pracovali v textilných dielňach. V priebehu stáročí sa mestečko rozvíjalo a jeho bohaté kultúrne dedičstvo v podobe historických budov s arkierovými oknami podopretými drevenými trámami sa zachovalo doteraz. V Litochore žije približne sedem tisíc obyvateľov. Tí dnes, na rozdiel od minulosti, podnikajú v oblasti cestovného ruchu, a to aj vďaka turistom, ktorí sa vydávajú na túru na najvyšší štít pohoria Olympus Mytikas (2 917,72 m).
K vyhliadkam a vodopádu
Ďalší deň sme plánovali výlet k vyhliadke Prionia a vodopádu Enipeas, odkiaľ sa turisti vydávajú na túru k Mytikasu. Cesta z Litochora do Prionie meria 18,4 km. Napriek slabému dažďu, ktorý začal padať už v Litochore, sme nasadli do auta a vybrali sa do kopcov. Veď trocha dažďa nás od plánu nemôže odradiť. Prechádzali sme podmračenou krajinou najprv okolo turistického útulku Stavros, ktorý bol mimo sezóny zatvorený. Pokračovali sme k vyhliadke Zilnia, odkiaľ je krásny výhľad na Litochoro a roklinu Enipeas. Teda za jasného počasia. Keď sme dorazili na parkovisko Prionie, z oblohy už lialo.
Ani to nás neodradilo a vybavení plášťami do dažďa sme sa vybrali ku schodom, aby sme zašli aspoň k vodopádu Enipeas. Pre lejak sme radšej nevytiahli mobily, nieto ešte fotoaparáty, a tak pridávam video z youtube pre ilustráciu, ako to tam vyzerá.
Pod prístreškom zatvorenej reštaurácie sa skrýval veľký ovčiarsky pes, zrejme stály obyvateľ Prionie. Tak sme mu ešte rýchlo nasypali granule, na ktoré sa vďačne vrhol.
Na spiatočnej ceste sme odbočili k starému pravoslávnemu Kláštoru sv. Demétria, ktorý leží 1,5 kilometra pod hlavnou cestou vo výške 900 metrov nad morom. Len čo sme zaparkovali, spustila sa ďalšia vlna dažďa, a tak sme aj túto návštevu odložili na neurčito.
Pôvodný kláštor založil sv. Dionýz z Olympu v r. 1542, no bol zničený osmanskými Turkami v roku 1821 a počas 2. sv. vojny Nemcami. Nový kláštor sv. Dionýza postavili v roku 1650 severne od Litochora.
Litochoro sme využili ako východiskový bod na výlet do archeologického náleziska a múzea v Dione, ako aj ku Kostolu sv. Demétria na okraji Dionu. O tom však nabudúce.