O vodopádoch v rokline Polilimnio sa hovorí ako o gréckom raji. Ich fotografie som našla na Google Earthe a potom vygooglila, že boli sprístupnené pomerne nedávno. Postarala sa o to skupinka miestnych nadšencov. Tí postavili nové mostíky, pridali kovové schodíky, rebríky a orientačné aj informačné tabule. To si predsa nemôžeme nechať ujsť, povedali sme si, a Polilimnio zaradili do svojho itinerára.
Ráno v Methoni. Zobúdza nás zachrípnuté kikiríkanie kohúta a cengot zvoncov. Zvonce patria ovciam pasúcim sa na neďalekom pozemku. Obloha sa zaťahuje, vonku je 25 °C.
Do navigácie zadávame GPS súradnice dediny Charavgi. Cesta by mala trvať niečo vyše polhodiny. V Kazarme na hlavnej ceste medzi Pylosom a Kalamatou odbočujeme doprava na POLILIMNIO, ako naznačuje ukazovateľ. V Charavgi nás navedie k cieľu ďalší ukazovateľ. O 9:45 parkujeme za dedinou pri informačnej tabuli. Trocha sa ochladilo. Teplomer ukazuje 23 °C, čo je na výlet celkom príjemná teplota. Nižšie sa autom nepokúšame zájsť, keďže ďalej pokračuje poľná cesta.
K vodopádom vedú dve trasy. Najprv si vyberáme tú napravo. Kráčame po prašnej ceste medzi olivovými sadmi. Cesta klesá a my asi po desiatich minútach schádzame k prvému z pätnástich jazier, Mavro-Limna (čierne jazero). Nápis na tabuli hovorí, že jazero slúžilo ako bazén už v dávnych dobách. Má nádhernú sýtozelenú farbu. Z jazera práve vyliezol sladkovodný krab a nad jazerom poletujú vážky a motýle. Dokonca je tu stôl a lavice na oddych alebo piknik. Po úzkom chodníku sa predierame bujnou vegetáciou a cítime sa ako u nás doma v lužnom lese.
Vodopád z opačnej strany
Po hodine sa vraciame späť na rázcestie a pokračujeme na opačnú stranu. Po kamennom chodníku prichádzame k dvom kamenným stolom s lavičkami a k prameňu. Opláchneme si tváre a napijeme sa. Voda je chladná a osviežujúca.
Asi po piatich minútach zídeme dolu a prejdeme po mostíku. Chodník je miestami kamenistý, zíde sa pevnejšia obuv. V tejto časti sú ďalšie jazerá, ako Talianske jazero alebo jazero Kadi, do ktorého padá vodopád vysoký 20 metrov. Kúpanie len na vlastné nebezpečenstvo. Iné pomenovali podľa Panagosa Grammatikopoulosa, muža, ktorý sa v ňom utopil, a ďalšie nesie názov Stahoula (Theriou), podľa ženy, ktorá v ňom zahynula s dvoma deťmi, aby sa nedostala do rúk tureckým vojakom.
Po hodine sa vraciame k prameňu a sadáme si na jednu z kamenných lavíc. Spotení, spokojní. Pri vodopádoch v rokline Polilimnio sme strávili úžasné dve hodiny. Ako v raji. Chvíľu oddychujeme. Dolieha k nám vzdialený šum vodopádov a hlasný cvrkot cikád. Obloha sa zaťahuje tmavými mračnami. Oteplilo sa, je dusno, vlhko a vo vzduchu cítiť dážď.
Po krátkom oddychu stúpame k autu. Cestou stretáme niekoľkých turistov, ktorí sa pýtajú na vodopády. Práve začínajú padať prvé kvapky dažďa a len čo nasadneme do auta, spustí sa lejak.
Chceli sme pokračovať v ceste do Ithomé, teda starej Mesénie. Čierňava a tmavosivé mraky nenaznačujú, že by malo onedlho prestať pršať. Radšej pôjdeme zajtra. Dovtedy sa vyčasí.
Pylos
O pol tretej sme už v Pylose. Zaparkujeme na nábreží pri tavernách. Ochladilo sa. Teplomer v aute ukazuje len 19 °C. Fúka silný, chladný vietor. Morské vlny špliechajú vysoko na priehľadné zásteny taverien a rybárske loďky sa hojdajú zboka nabok. A tak namiesto do taverny ideme do moderného kamenného fast foodu na opačnom konci námestia a dávame si pita gyros.
Dostali sme chuť na jablkový koláč ku káve. Kávu mali, ale jablkový koláč už nie, vraj sa rýchlo míňa. Ochotná predavačka nám radí, aby sme prišli ráno.
Na spiatočnej ceste sme nad Pylosom našli Carrefour, a tak sme doplnili nejaké zásoby. V Methoni ešte zvoním na domácu a oznamujem jej, že zostávame o deň dlhšie. No problem.
Uvelebíme sa na terase, chrúmeme hrozno a pozorujeme, ako vysoké morské vlny narážajú na brehy protiľahlého ostrova Sapientza.
Trasa Methoni – Polilimnio
Fotogalériu z tejto oblasti nájdete aj TU.