Skýros a Tinos – dva ciele našej tohoročnej septembrovej cesty autom. Pre Skýros sme sa inšpirovali priateľkou Marcelou, jej fotografiami a nadšeným rozprávaním o ostrove. Tinos patrí medzi naše srdcovky a radi sa naň vraciame. V nasledujúcom článku sa budem venovať priebehu našej cesty. Možno vás ním inšpirujem na návštevu týchto ostrovov, teda v prípade, že ste tak už neurobili.
Cesta do prístavu Kymi a plavba na Skýros
Cesta z Bratislavy do prístavu Kymi na ostrove Evia meria približne 1 791 km, ak si z Maďarska do Srbska zvolíte hraničný priechod Bački Breg a zo Severného Macedónska do Grécka hraničný priechod Dojran tak ako my. Na trase sme si dopriali dve zastávky na nocľah. Prvý sme si rezervovali v Srbsku a druhý v Leptokaryi. Možností po ceste je, samozrejme, nepreberne.
Poznámka: K hraničnému priechodu Dojran sme si chceli trasu skrátiť, a tak sme zamierili cez dedinu Bogdanci a nie cez mestečka Valandovo ako pri jarnej ceste. Chyba, práve menili povrch cesty, takže na štrkovo-prachovom povrchu sme si pekne zaprášili auto.
V Leptokarii sme stihli prechádzku a v psarotaverne (rybej taverne) Astro aj prvú grécku večeru, ktorá nás vzpružila na ďalší náročný deň.
Lístky na trajekt z Kymi na Skýros sme kúpili cez internet začiatkom augusta. Pre prípad, že by sme prišli do prístavu v Kymi na poslednú chvíľu alebo by bol trajekt plný. Naše obavy však boli zbytočné. Cesta ubiehala pohodovo a do Kymi sme prišli popoludní tesne pred jednou. Mali sme dosť času prejsť sa mestečkom, posedieť si pred kaviarňou a dať si niečo pod zub.
Náš trajekt dorazil o 15:30 a o 15:45 sme sa už mohli nalodiť. Od brehu sme sa odrazil o 17. hodine. Plavba na Skýros bežne trvá 1,5 hodiny. V prístave Linaria sme zakotvili so štvrťhodinovým zdržaním. Nevadí. Ubytovali sme sa v pokojnej časti ostrova pri pláži Kalamitsa a naša dovolenka sa mohla začať.
Zo Skýrosu na Tinos
Po úžasných desiatich dňoch sme sa rozlúčili so Skýrosom a plavili sa späť do prístavu Kymi na Evii. Náš trajekt mal mať odchod o 8:00, no ešte nakladal autá s malými člnmi. Zdržanie trvalo pol hodiny, takže v Kymi sme zakotvili o štvrť na jedenásť.
Z Kymi nás čakala cesta cez Chalkidu a odtiaľ do prístavu Rafina neďaleko Atén. Zvolili sme si trasu cez Nea Makri, aby sme sa vyhli severu Atén. Nea Makri a Mati sú miesta, ktoré navždy zostanú smutnou spomienkou na ničivé požiare v roku 2018. Tie pripravili o život stoštyri ľudí a spôsobili obrovské škody na majetku a prírode. Ničivé požiare, žiaľ, spustošili tamojšiu oblasť aj tento rok, našťastie bez obetí.
Spomínaná trasa z Kymi do Rafiny meria približne 163 kilometrov. Cestou sme doplnili benzínovú nádrž, keďže pohonné látky na ostrovoch sú o dosť vyššie než na pevnine. V Rafine sme zaparkovali pred pol treťou. Bez náhlenia sme si stihli kúpiť lístky na trajekt Fast Ferries, ktorý už kotvil v prístave. Lístky na Tinos sme nekupovali dopredu. V druhej dekáde septembra už trajekty nebývajú plne obsadené (nakoniec sme zistili, že aj trajekt na Skýros bol obsadený sotva spolovice).
Trajekt sa odrazil od pevniny presne podľa cestovného poriadku. Plavba na Tinos trvá 3 hodiny 50 minút so zastávkou na Androse. Aj na Tinose sme si užili príjemné more, výlety a taverny.
Z Tinosu na pevninu
Návrat z Tinosu nám vyšiel na sobotu. Prvý trajekt mal mať odchod až o 12:45 h (v pracovné dni premáva o 8:20 h). Ten náš navyše meškal, takže kým sa nalodili všetky osobné a nákladné autá, čas odchodu sa posunul na 13:10. To znamenalo, že aj na pevnú zem v Rafine sme sa dostali až po 17. hodine. V druhej polovici septembra sa stmieva už pred ôsmou, a keďže neradi jazdíme za tmy, rozhodli sme sa pre nocľah v Kamena Vourla vzdialenej od Rafiny iba 191 km.
Do Kamena Vourla sa nám podarilo prísť krátko pred zotmením. Roky sme verní ubytovaniu v tichej časti mestečka. Stihli sme výdatnú večeru, na tento rok poslednú v Grécku. V tradičnej taverne Mouries sa ešte vždy môžete pozrieť do kuchyne a zistiť, čo v ten deň práve navarili.
Záver cesty
Z Grécka do Severného Macedónska sme prechádzali na poludnie a opäť cez hraničný priechod Dojran. Bez zdržania. Na chvíľu sme zastali pri jazere a pozorovali rybárov, čajky a kormorány. Potom sme zamierili na diaľnicu cez Valandovo.
Do Nišu, kde sme sa chystali prenocovať, už nebolo ďaleko, preto sme si dopriali hodinovú prechádzkou po archeologickom nálezisku Stobi, ktoré leží hneď vedľa diaľnice. Toto miesto na sútoku riek Vardar a Crna prekvitalo za vlády Rimanov v 1. až 4. stor. n. l. Nálezisko sme navštívili v roku 2015, a tak sme boli zvedaví, čo je tam nové. Archeológovia za ten čas doplnili niektoré mozaiky a našli sme aj nové vykopávky.
Hraničný priechod Kumanovo – Tabanovce zo Severného Macedónska do Srbska sme zvládli za deväť minút. Pri každej ceste je to, samozrejme, vždy inak. Ďalšie dôležité informácie, ako sú mýta, hraničné priechody alebo ceny benzínu v Grécku nájdete v mojom článku https://kapab.sk/cesta-na-peloponez-2024/
Posledný deň cesty z Nišu do Bratislavy bol slnečný. Vo vzduchu však už bola cítiť jeseň. Ráno ukazoval teplomer 10 °C, no cez deň sa oteplilo na príjemných 25 °C. Teplo sme si užili najmä na hraničnom priechode Horgos 2, kde sme strávili posúvaním auta o slimačí šuch hodinu a pol. Tentoraz očividne zlá voľba.
Ubehlo to rýchlo, tak ako ubehne všetko príjemné
Vrátili sme sa. Z leta rovno do jesene. Po gréckej pevnine a ostrovoch Skýros a Tinos sme prejazdili po cestách necestách 4 576 kilometrov. Na trajektoch preplavili 191 námorných míľ (čo je v prepočte 353,7 kilometra). Ono ich bolo viac, toto je len odhad podľa „pravítka“ na Google mape.
Stále nás to baví. Tá sloboda, voľnosť, možnosť zastať, keď zbadáme niečo zaujímavé. Možnosť vychutnať si okamih. Kochať sa výhľadom. Držať sa itinerára. Porušiť plán a meniť ho. Podľa situácie. Je skvelé loziť medzi ruinami hradov. Navštevovať archeologické náleziská a múzeá, či galérie. Prechádzať sa po pláži. Plávať. Počúvať šum mora, sledovať prevaľujúce sa vlny. Nakuknúť do starých kostolov a kláštorov. Posedieť v taverne. Prechádzať sa starým mestom. Pustiť sa do reči s neznámymi. Je to obohacujúce. Je to dopamín. Domov si vozíme zážitky, vnemy, spomienky…
V budúcich článkoch čo-to zo Skýrosu (aj Tinosu, samozrejme 🙂 ).
Katy a Buky