Tzoumerka (čítaj „cumerka“) znamená strmý kopec. Po strmých kopcoch sme nerobili túry, zato sme sa na chvíľu zastavili v rokline pri vodopádoch, v starom kláštore, v múzeu striebra, v jaskyni a v niekoľkých dedinách. Dokonca sme stihli aj skvelú večeru. Áno, to všetko sa dá za jeden deň a celkom v pohode. Samozrejme autom.
Moni Kipina
Po raňajkách v taverne Stavraetos (pripravených z lokálnych surovín) sa zo Sirráka vydávame na prieskum oblasti. Najprv absolvujeme tridsaťminútovú cestu do kláštora Moni Kipina (Iéra Moni Kipinas), vzdialeného 16,5 kilometra. Zvládli by sme to aj za kratší čas, ale veď viete, výhľady nepustia. Míňame dedinu Prosilio a zastavujeme pri kafeniu na polceste medzi dedinou Mistras a kláštorom. Už zdiaľky vidíme tabuľku s textom: „Tu si môžete vyzdvihnúť kľúč od kláštora“. Majiteľka nám oznamuje, že kľúč už pred chvíľkou vyzdvihla nejaká výprava.
Kláštor vznikol v roku 1212 na počesť Nanebovzatia Panny Márie. Slovo κήπος (kípos) znamená záhrada, a kláštor postavili mnísi, ktorí sa najprv starali o záhrady pod kláštorom. Napriek tomu, že je sčasti vytesaný do skaly, využíva každý priestor a vôbec nepôsobí stiesnene. Nachádza sa tam hlavná miestnosť s kuchyňou, spálňa so širokou posteľou, malá modlitebňa a ešte zo dve miestnosti. V hlavnej miestnosti si môžete vybrať náramky, či iné drobnosti, a peniaze nechať na stole. V súčasnosti je objekt opustený, preto tie kľúče v kaviarni.
Vodopády Kouiasa
Severným smerom od kláštora Moni Kipina, približne 2 km od dediny Kalarites, stojí informačná tabuľa. Odtiaľ stačí prejsť po chodníku k železnému mostíku. Následne popri kafenione a riečke Kalaritikus zbadáte prvý vodopád – vyšší, s odhadovanou výškou okolo 5 metrov. Po chvíli obdivovania sa môžete vybrať proti prúdu riečky, kde natrafíte na ďalšie menšie vodopády.
K vodopádom prichádzame predpoludním po jedenástej. Slniečko intenzívne hreje, teplomer ukazuje 25 °C a vzduch je mimoriadne vlhký. Kým sme dorazili k menším vodopádom, tričká sme mali úplne mokré. Niekde som čítala, že trasa je mierne náročná a vyžaduje preliezanie balvanov, no ak som ju zvládla ja, zvládne ju určite každý. Kaviareň je otvorená, ale my pokračujeme v prieskume.
Kalarytes – orlie hniezdo Epirusu
Necelých 5 km od vodopádov Kouiasa, vlastne nad nimi, v nadmorskej výške 1 120 m, leží kamenná dedina Kalarytes (Kalarrites alebo aj Kalarites ). Pôvodne ju založili Vlachovia (Arumuni). Miesto bolo po stáročia známe spracovaním striebra a zlata a čulým obchodovaním. Mimochodom, narodil sa tu Sotirios Voulgaris (1857 – 1932), zakladateľ svetoznámej firmy, ktorá vyrába exkluzívne šperky a iný tovar pod značkou Bvlgari.
Parkujeme na východnom okraji malebnej dediny a popri zatvorenom kostole Agios Nikolaos schádzame po starobylom kamennom chodníku. Naším cieľom je múzeum striebra, ktorého presnú polohu ešte nepoznáme. Napokon stúpame ku kafenionu, kde pred vstupom sedí staršia žena v tradičnom čiernom odeve. Len čo sa spýtame na múzeum, bez váhania sa zdvíha a vedie nás čoraz vyššie úzkou uličkou. Obdivujem jej neuveriteľnú vitalitu a fyzickú kondíciu.
Asi po dvoch stovkách metrov, v tieni mohutného platanu, stojí budova múzea s výrazne modrými okenicami. Kedysi tu sídlila miestna škola. Ako sa ukázalo, naša sprievodkyňa je vnučkou zručného striebrotepca. V prvej miestnosti nám predstavuje tradičné nástroje na spracovanie striebra, v druhej zasa vystavuje nádherné strieborné výrobky z rokov 1800 až 2000, z ktorých niektoré vlastnoručne zhotovil jej starý otec. Prekvapivo – vstupné sa podľa všetkého nevyberá, pretože akékoľvek ponúkané peniaze rozhodne odmieta.
V srdci dediny stojí autentické folklórne múzeum, ktoré dodnes žije pôvodným duchom a bolo postavené už v roku 1872. Žiaľ, pre nedostatok času ho nemôžeme navštíviť. Z dostupných informácií vieme, že múzeum ukrýva bohatú zbierku – od tradičných pracovných nástrojov, cez útulné domácke zariadenie a pestré ľudové kroje až po vzácne strieborné artefakty a vzácny archívny materiál z prelomu 17. a 18. storočia.
Tieto malebné horské dediny – Kalarytes aj Syrrako – vypálili Turci v júni 1821 a v roku 1944 zasa Nemci. Pre svoju výnimočnú historickú a kultúrnu hodnotu sú obe lokality chránené osobitnými zákonmi.
Jaskyňa Anemotripa
Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia dedinčania z Pramanty poverili dvoch miestnych mužov, aby vypátrali, prečo za ich dedinou vanie zo zeme vietor. Muži tam objavili jaskyňu, ktorú nazvali Anemotripa, čo znamená „veterná diera“.
Jaskyňa leží vo výške deväťsto metrov nad morom a tvoria ju tri časti: prvá, najstaršia, sa prepadla, ale ďalšie dve sú prístupné, i keď preskúmaných je zatiaľ iba 270 metrov. V spodnej časti sú tri jazierka a preteká ňou riečka. Pestré a rozmanité geologické útvary – stalagmity, stalagnáty a stalaktity – vytvárajú fascinujúcu prírodnú scenériu.
Vonku je 27 °C, dnu však vládne príjemný chládok. Sprievodca veľmi ochotne vyfotografuje každého. Aj toho, kto nechce. Hoci by sme radi pobudli dlhšie, náš sprievodca nás neúprosne ženie von, pravdepodobne motivovaný blížiacou sa prestávkou na kávu v neďalekom snackbare.
Anemotripa víta návštevníkov počas sezóny denne od 10:00 do 16:00. Vstupenky v hodnote 3 € možno zakúpiť priamo v miestnom snackbare, kde sprievodca trávi väčšinu času popíjaním kávy a vyčkávaním na ďalšiu skupinu zvedavých turistov. My sme medzitým s chuťou popíjali osviežujúcu pomarančovú šťavu.
Katarráktis – pri dvoch vodopádoch
Z Anemotripy k vyhliadke pod vodopádmi musíme prejsť necelých dvadsať kilometrov za dedinu Agnanta.
Už za ňou sa začíname čudovať, že sme nestretli živú dušu. V taverne na vyhliadke je iba rodina prevádzkara taverny, ktorá večeria niečo fakt chutné, pretože si nás vôbec nevšíma.
Vonku je podozrivé ticho. Upierame zrak na náprotivnú skalu a zmocňuje sa nás sklamanie. Asi tak, ako kedysi pri vodopáde Neraida na Kythire. Už chápeme, prečo sme nikoho nestretli. Na rozdiel od Edessy, tu nepršalo už niekoľko mesiacov. Vody niet.
Katarráktis sa nachádzajú vo výške 1 360 m a patria medzi najvyššie vodopády v Grécku. Severný (ten vľavo) padá z výšky 87 m a južný (vpravo) z výšky 100 m a sú od seba vzdialené asi 50 metrov. Voda z nich vteká do rieky Arachthos. Ak chcete vidieť vodopády v plnej kráse, potom je údajne najlepší mesiac na ich návštevu máj.
Agnanta
Do Agnanty sme zablúdili iba náhodou, keď sme zle odbočili z hlavnej cesty. Ale neľutujeme. Z toho, čo tam – ako inak, pod mohutným platanom – zbadáme, nám padá sánka. Odkiaľsi zhora sa dreveným potrubím privádza voda (zrejme z riečky Agnaditikos, ktorá preteká cez dedinu a vlieva sa do rieky Arachthos) a napĺňa veľkú kaďu plnú bielej peny. Ide o prírodnú práčku. Voda v kadi víri a spolu s ňou veľké kusy kobercov, prikrývok a diek. Nadbytočná voda vyteká do jarku dolu dedinou. Ako sme sa dozvedeli, tento tradičný spôsob prania pretrváva na niektorých miestach Grécka dodnes. Nuž, ekológovia by nad tým prevracali oči (a to nevideli, aké dávky pracieho prášku do kade sypala majiteľka textílií).
Agnanta leží vo výške 650 metrov a okrem „práčky“ nás na jej začiatku a konci rozveselili pestro pomaľované smetné kontajnery.
Prámanta
Tak sa nazýva dedina na úpätí hory Strogoula (2112 m) v nadmorskej výške 840 m. Dedina patrí medzi najväčšie v oblasti Tzoumerky. Keď sa k nej navečer blížime, začína pršať. Obloha sa zaťahovala už cestou z Anemotripy. Kým zaparkujeme, prestáva pršať. Prechádzame popri kostole Agia Paraskevi, pred ktorým stojí zaujímavý zdroj pitnej vody. Nazýva sa Arapis, v preklade Arab. Za kostolom prichádzame na námestie s nádherným rozložitým platanom. Za ním sú v jednej línii sústredené kaviarne a taverny. Vchádzame do jednej z nich a objednávame si klasické choriatiki (grécky šalát) a gemistu (plnené paradajky). Dokonca majú výborné pivo Vergina.
Prámanta je obľúbeným centrom návštevníkov, pretože v nej nájdete dostatok ubytovacích zariadení a je dobrým miestom, odkiaľ môžete vyrážať na výlety.
Krajina
Niektoré cesty v Tzoumerke dokončili iba nedávno, miestami však dokončiť ešte nestihli. Treba dávať pozor v zákrutách a po daždi aj na padajúce kamene. Mosty sú väčšinou úzke, niektoré drevené a iné dokonca železné. Jazdiť po Tzoumerke je zážitok.
Cestou na Peloponéz
Približne sedem kilometrov za dedinou Agnanta smerom na juhozápad stojí most Plaka. Prežil bombardovanie počas 2. svetovej vojny, no počas silných prívalových dažďov nevydržal nápor vody v rieke Arachthos a 1. februára 2015 sa zrútil.
Tento kamenný most s rozpätím 160 metrov a výškou 17,61 m patril a vlastne patrí k najväčším jednooblúkovým mostom v Grécku. Po bokoch má ešte dva malé oblúky s rozpätím 6 m. Most postavili v roku 1866 pod vedením sultána Abdülaziza. Stavba sa podarila až po dvoch neúspešných pokusoch v predchádzajúcich rokoch. Most tvoril v rokoch 1888 – 1912 hranicu medzi Gréckym kráľovstvom a Osmanskou ríšou.
Keď sme prechádzali okolo, most práve rekonštruovali, ale dočítala som sa, že už je hotový a podstúpil aj zaťažkávajúcu skúšku. Verejnosti ho sprístupnia v lete 2020.
Miesto medzi starým a novým mostom je východiskovým bodom pre rafting a kajaking.
Zdroje informácií a viac na
https://en.wikipedia.org/wiki/Plaka_Bridge
Historic Plaka Bridge
loading map - please wait...