Opúšťame Tyros a pokračujeme v poznávaní Peloponézu. Prechádzame cez Leonidio,  okolo kláštora Elonis, cez horskú dedinu Kosmas. Zdržíme sa v Gytheu a potom frčíme na západ polostrova Mani preplaviť sa cez jaskyňu Vlychada.

Pod kláštorom Elonis na chvíľu zabočíme na odpočívadlo. Vyteká tu prameň, ktorý podľa nápisu upravilo poľovnícke združenie z Leonidia v roku 1997.  Vedľa prameňa rastie nenápadný strom – rohovník obyčajný, inak svätojánsky chlieb alebo karob. Jeho plody už sú zrelé a chutné.

Vedeli ste, že semená rohovníka sa v minulosti používali pri vážení drahokamov alebo zlata ako závažie? Semená dostali v arabčine meno kharrub, v gréčtine kerátion, z čoho vznikol aj slovenský názov „karát“. Tento systém bol následne štandardizovaný a 1 karát bol definovaný ako 0,2 gramu.

Kláštor Elonis

Na chvíľočku zastaneme na kopci za kláštorom, aby sme sa pokochali výhľadom na okolitú krajinu. Až teraz sme si všimli, že na úpätí náprotivného vrchu leží dedina. Volá sa Paleochori. O kláštore sme písali v staršom článku.

O pol hodiny parkujeme na námestí v Kosmase. Táto horská dedina leží vo výške 1 150 metrov a má pohnutú históriu z čias bojov za nezávislosť. Námestiu, obklopenému kaviarňami a malými obchodmi, dominuje kostol Agios Anargirou a staré platany, ktoré poskytujú príjemný tieň.

Keď sa rozhodujeme, do ktorej z kaviarničiek na námestí vojsť, už k nám kráča sympatická žena. Vraví, že v celej dedine momentálne nefunguje elektrina, ale že by nám mohla uvariť grécku kávu na plynovom variči. Pre nás je prisilná, a tak s vďakou odmietame. Namiesto kávy sa ideme prejsť okolo kostola.  Na jeho južnej fasáde stojí trojitá mramorová fontána z roku 1928. Na schodoch neďaleko fontány posedáva babička v tradičnom čiernom oblečení starších žien. Ponúka nám horské oregano. Jeho silná vôňa sa šíri naokolo. No odmietli by ste si ho kúpiť?

GYTHEO (GITHEO, GYTHIO)

Krátko pred dvanástou sa blížime ku Gytheu. Na dohľad je už pláž Valtaki s vrakom známej (podľa jednej z verzií pašeráckej) lode DImitrios, ktorá tu stroskotala v roku 1981. Údajne však kapitán lode vážne ochorel a súrne potreboval lekársku pomoc. Kým bola loď v prístave, vyskytli sa problémy s financovaním posádky a poistením lode. Loď z bezpečnostných dôvodov presunuli po pol roku asi o 4 km ďalej. Loď však v búrke stroskotala a uviazla na pláži Valtaki, kde ju ponechali jej smutnému osudu. Zdá sa nám to, že vrak je naklonený viac, ako keď sme šli okolo v roku 2012?

Keďže v Gytheu sme už boli (viac v článku), zájdeme sa iba pozrieť na ruiny antického divadla. Ležia hneď vedľa kasárne na severnej strane mesta. Takmer sme vošli dnu. Vojak pri bráne so stoickým pokojom sleduje, ako rýchlo obraciame auto a „prcháme“.

Gythijské divadlo postavili v 1. storočí n. l. a zrenovovali za vlády cisára Augustusa. Vo všetkých radoch boli jednoduché kamenné sedadlá, iba v prvom rade boli sedadlá z mramoru. Dnes je toto miesto celkom opustené, ale každý rok sa tam konajú letné festivaly, divadelné predstavenia a hudobné koncerty.

MANI

V Gytheu sme si urobili zásoby na cestu a pokračovali v ceste do Areopoli a ďalej na sever do Neo Ityla. Podľa Google Maps sa mi Itylský záliv pozdával nielen na kúpanie, ale aj ako východiskový bod na výlety po polostrove Mani.  Tu už sme mali za sebou 2 048 kilometrov. Do Ityla sme dorazili popoludní. Bolo pomerne teplo, v tieni 33 °C.

Neo Itylo nás veľmi neoslovilo, i keď biela kamienková pláž vyzerala celkom príjemne. Rozhodli sme sa skúsiť hľadať ubytovanie nižšie. Pohľad na záliv a okolité vrchy bol však naozaj veľkolepý.

Po serpentínach sme zbehli do Limeni. Táto malá rybárska dedina, ktorej kamenné domy si zachovávajú štýl, aký sa vyskytuje v celej oblasti Mani, má svoje čaro, no pláž tu nehľadajte.  Pobrežie pokrývajú skaly. Ak vám to neprekáža, pokojne si tu zaplávajte. More je priezračné a má nádhernú farbu.

Z Limeni sme sa rozhodli vrátiť do Areopoli, odkiaľ je už len „kúsok“ do Dirosu. Tam máme v pláne navštíviť jaskyňu Vlychada.

 JASKYŇA VLYCHADA

Oblasť Mani je doslova prešpikovaná krasovými útvarmi, pričom najznámejším a najvýznamnejším je komplex troch jaskýň Diros, ktoré sa nachádzajú pod dedinou Pyrgos Dirou: Vlychada (miestny názov Glyfada), Alepotrypa (líščia nora) a Katafygi.

Prístupná je len prvá jaskyňa, Vlychada, ktorú považujú za parthenón gréckych jaskýň a jednu z najkrajších. Stalagmity a stalaktity rozličných farieb a odtieňov vytvárajú rôzne tvary a odrazy vo vode.

Vlychadu sprístupnili v 60. rokoch minulého storočia. Prehliadková trasa meria 1 500 metrov, z ktorých 1 200 m predstavuje plavba na člnoch. Veľká časť jaskyne je skrytá pod vodnou hladinou. Prebádaných je zatiaľ 14,5 kilometra. Vstupné je 12 eur a prehliadka trvá 30 minút.

Zaujímavý dokument o jaskyniach v anglickom jazyku si môžete pozrieť vo videu.

Pomník ženy s kosou stojí na ceste k jaskyni Vlychada. Postavili ho na počesť odvážnych manijských žien, ktoré práve v týchto miestach v roku 1826 iba s kosami v rukách zahnali vojská egyptského pašu Ibrahima späť do mora.  V tom čase totiž ich muži bojovali vo vojne za nezávislosť Grécka.

Po krátkom občerstvení pokračujeme na sever do Kardamyli. Občas zastaneme a urobíme zopár záberov, ako je  pohľad na Itylský záliv, vrch Profitis Ilias nad Itylom alebo pevnosť Kelefa. Oboje stoja za samostatný výlet alebo túru. Zašli sme aj na pláž v Stoupe. Toto obľúbené letovisko bolo preľudnené, a tak sme sa zvrtli

a nakoniec zakotvili v peknej kamennej vilke Muses na severnom okraji Kardamyli. Nakrátko sa stala splnením našich doterajších snov o bývaní na dovolenke. Pláž síce bola vzdialenejšia, ale vládlo tu ticho a pohoda. A to nám vyhovovalo.