Funguje vodopád Neraida za dedinou Milopotamos? A spozná nás štvornohý strážca kláštora Agia Moni? Dnes to zistíme. 

O 7:05 fotografujeme z balkóna východ slnka. Dnes bez oblakov.

Chystáme raňajky, ale čo to? V igelitke s chlebom a koláčmi badáme čulý pohyb. Včera k nám odkiaľsi zavítala nečakaná návšteva v podobe drobulinkých mravcov, ktoré vyňuchali naše jedlo. Keďže sme sa oň s tými maškrtníkmi nechceli deliť (akoby im nestačili omrvinky, ktoré trúsime), igelitku sme zavesili na kľučku dverí dúfajúc, že tam im nenapadne loziť. Tie malé potvory sa však nenechali obalamutiť a našu skrýšu veľmi rýchlo objavili. Ak sme nechceli zostať hladní, nezostalo nám nič iné, ako im vyprášiť kožuchy.

Po desiatej sme pripravení „výletovať“. Po roku sa vraciame do malebnej dediny Milopotamos, aby sme zistili, či funguje vodopád Neraida. Vlani z neho voda sotva kvapkala. Vraj na jar a v lete boli slabé zrážky.

Milopotamos. Domy typické pre celú Kythiru. Schodisko vedúce k obytnej časti, ktorá je na poschodí.

Vyschnuté koryto riečky v starodávnej dedine Milopotamos.

Vonku je dosť teplo, ale na chodníku v doline popri potoku je príjemný chládok. Už z diaľky počuť šum vody. Jupí! Vodopád funguje. Oproti minulému roku má oveľa silnejší prúd. Najsilnejší býva, samozrejme, na jar. V jazierku pod ním sa zvyknú kúpať ľudia. Vtipné však je, že o niekoľko metrov vyššie sa v potoku čľapkajú husi.

Cesta k vodopádu

Od vodopádu vedie chodník k udržiavanému mlynu. Majiteľ Fillippas vysadil okolo kamennej budovy kvety, ba dokonca aj banánovníky. Keby sme  po chodníku pokračovali na sever, našli by sme ruiny ďalších mlynov a ďalší vodopád. Potom by sme došli ku kostolu Panagia Orfani postaveného na úbočí rokliny. Pod roklinou asi hodinu od kostola leží pláž Kalami. Dá sa k nej dostať loďou alebo zísť pomocou lán.

Na spiatočnej ceste sme si uvedomili, že sa nám míňa chlieb a zajtra je nedeľa. Preto sme skočili do supermarketu v Aroniadike. Chlieb síce majú, ale len biely. Skúsili sme supermarket pred Potamosom. Opäť majú iba biely a navyše tvrdý. Do Potamosu nemáme ďaleko a o chvíľu parkujeme pred pekárňou. Chlieb majú. No keď si ho pýtame, predavačka nás odrádza a vraví, že je včerajší, aby sme prišli zajtra ráno, bude mať čerstvý. Milé.

Diakofti s trajektom v prístave.

Nechce sa nám ísť na obed, sme radi, že sme doma. Zasýti nás praženica na cibuľke so šunkou a syrom a ako dezert figy s hroznom. Nasleduje siesta.

Podvečer sa blíži trajekt z Kréty, ktorý pokračuje do Gythea. Keďže doma sa nám taký pohľad sotva naskytne, sadáme do auta a vyvezieme sa na kopec, odkiaľ máme Diakofti s prístavom ako na dlani.

Návšteva kláštora Agia Moni

Urobíme zopár záberov, a keď už sme na ceste, vravíme si, že pôjdeme pozrieť psíka v kláštore Agia Moni. Kláštor stojí na kopci s výhľadom na Diakofti. Dá sa k nemu dostať pešo chodníkom z Diakofti (znamená to prejsť do kopca 3 km  – asi za 1,15 h) alebo miernou okľukou po ceste k letisku. A potom popri pomníku s bustou bojovníka za slobodu Kolokotronisa treba odbočiť doprava a serpentínami nahor (autom z Diakofti  je to 10 km, od pomníka 3 km).

Psík tam stále bol. Jeho vôdzka je pripevnená k dlhej reťazi, pozdĺž ktorej sa môže pohybovať do strán. Možno si len nahováram, že si nás pamätal, ale keď nás zbadal a zacítil, začal skákať od radosti.  (Mimochodom, až nedávno som zistila, ako odnaučiť psa, aby na človeka neskákal. Tak to nabudúce hádam skúsim.) A keď som mu dala psie granule, tešil sa ešte väčšmi. Tie mu chutili oveľa viac než psie krekry, ktoré som mu doniesla vlani. Pribehla aj čierna mačka. Napodiv, psie granule zachutili aj jej. Je však isté, že ani jedno z týchto zvierat nie je odkázané na naše maškrty. Onedlho sa objavil správca. Územčistý päťdesiatnik nás pozval dnu, aby sme si pozreli kostol. Zaujímavé, vo viacerých kostoloch a kláštoroch Kythiry sme videli obrazy s čiernou Madonou. Kostol je podobne ako všetky pravoslávne kostoly pekne vyzdobený a nechýbajú kvety.

Správca bol rád, že sa mohol porozprávať. Prišiel z Moldavska asi pred dvadsiatimi rokmi a nakoniec zostal. Páči sa mu život Grécku, priaznivé podnebie, práca aj strava. A psík je vraj jeho kamarát. Angličtinu veľmi neovláda, ale to všetko sme vyrozumeli z jeho gréčtiny a gest. Skôr, než sme sa s ním rozlúčili, vhodili sme do pokladničky zopár drobných, zamávali psíkovi a vydali sa späť do Diakofti.

Kláštor Agia Moni

stojí na jednom z najvyšších vrchov Kythiry. Z kláštora je skvelý výhľad na Diakofti aj na zvyšok ostrova. Slávny revolucionár Theodoros Kolokotronis, ktorý sa skrýval v pôvodnom kostole v roku 1803, dal sľub, že keď zvíťazí grécka revolúcia (v roku 1821),  vráti sa a kostol prebuduje. Tak sa aj stalo. Potom kostol zasvätili panne Márii. Dnes tu otec Georgios vyrába v malom štúdiu tenučké voskové sviece do kostolov.

Theodoros Kolokotronis (1770 – 1843) 

bol významný grécky revolucionár. Pochádzal zo starého zbojníckeho rodu, ale už jeho predkovia sa zúčastňovali na protitureckých aktivitách. Slúžil v ruskej aj britskej armáde. Po službe sa vrátil na rodný Peloponéz. Stal sa vodcom zbojníkov, no po skúsenostiach v cudzích armádach vybudoval riadnu armádu. Viedol boje proti Turkom a stal sa národným hrdinom. Nosil prilbu s chocholom, ale aj tradičný grécky turban a sukňu fustanella. Obrazy a informácie o Kolokotronisovi nájdete napríklad v múzeu bitky o Navarino v Pylose.                 

Pamätník s bustou Theodorosa Kolokotronisa

Pri návrate nás odchytili naši domáci a pozvali nás na tsipuro. Nemohli sme odmietnuť…