Naše putovanie pokračuje: navštívime Arkádsku bránu, prejdeme okolo zlodeja vody v starej Mesénii, cez Valiru, kde znížime stavy čokoládových myší, a zakotvíme v rybárskej dedine Kakovatos na západnom pobreží Peloponézu.

Arkádska brána

Arkádska brána je krátkou zastávkou cestou na západné pobrežie Peloponézu. Leží asi kilometer od dediny Mavrommati nad starou Meséniou pod vrchom Ithomé. 

Mavrommati a hradby starej Mesénie

O Arkádskej bráne som písala v článku o starej Mesénii. Je súčasťou mestských hradieb, ktoré obklopovali Meséniu. Z týchto hradieb, ktoré patria medzi najzachovanejšie opevnenia starého Grécka, zostal iba 9 kilometrov dlhý kamenný múr, široký 2 až 2,5 metra. Arkádska brána je vrcholným dielom vtedajšej vojenskej architektúry a v skutočnosti ju tvoria dve brány „dipylony“ vsadené do polkruhov s priemerom 19,7 metra. Samotná brána, resp. jej zvyšky, má šírku 5,32 metra. Bránu obklopovali štvorhranné veže široké 6,5 metra. Tam mali stanovište vojaci, ktorí mali výhľad do krajiny a ktorí kontrolovali príchodzích. 

Stará Mesénia

stojí za návštevu, ak máte radi pamiatky. Keďže sme ju navštívili pred niekoľkými rokmi, zastavili sme sa iba v Mavrommati a od cesty sme cvakli zopár záberov. Súdiac podľa bagrov, archeologický prieskum naďalej pokračuje. Viac fotografií zo starej Mesénie so stručnými informáciami nájdete v spomínanom článku.

Vrch Ithomé (Ithomi alebo Vourkano) nad dedinou Mavrommati a starou Meséniou meria asi 800 metrov a leží 25 kilometrov od Kalamaty. Na jeho vrchole sa nachádzajú ruiny Artemidinho chrámu (Artemida – alebo Artemis – bola grécka  bohyňa lovu) a prameň. Ten údajne slúžil ako tzv. klepsydra – vodné hodiny, teda podobne ako presýpacie hodiny.

Domáci tvrdia, že tá pôvodná klepsydra sa nachádza v centre Mavrommati. Klepsydra (κλεψύδρα) doslova znamená zlodej vody! Keď sme šli okolo, ani sme netušili, že tam niečo také existuje. 

Vraciame sa na hlavnú trasu. Ešte sa na chvíľu zastavíme v nenápadnej kaviarni na konci dediny Valira oproti obchodu so záhradkárskymi potrebami. Objednáme si kapučíno a obľúbené čokomyši. Tu by sme veru nečakali ani jedno z toho. Sympatický starší pán, vyzerá skôr ako učiteľ než ako obchodník, nám doniesol všetko, čo máme ku káve radi: škoricu (azda nám baristi odpustia 🙂 ), hnedý cukor aj vodu.

Na západnom pobreží

Pre individuálnych cestovateľov: Z Valiry pokračujeme na sever k dedine Zevgolato. Potrebujeme sa dostať na hlavnú cestu do Kalo Nero. Preto za Zevgolatom prejdeme popod viadukt a odbočíme prvou cestou doprava a potom znova doprava na hlavnú. Síce sme sa mohli napojiť na diaľnicu z Kalamaty, ale takto bola trasa najkratšia. V Kalo Nero sme načerpali benzín a pokračovali smerom na sever.

Na mape sme si vyhliadli pláž Elea a rozhodli sa na nej zastaviť. Je práve poludnie. Slabý vietor zmierňuje teplo. V okolí sa však nenachádza žiadne ubytovanie. To je až v dedine Elea. Preto pokračujeme ďalej severným smerom. Pláž na západnom pobreží Peloponézu je súčasťou dlhého piesčitého pobrežia, ktoré siaha až tam, kam oko dovidí. Presnejšie od Kalo Nero až po Katakolo ležiace južne od Killini, v dĺžke približne 63 kilometrov.

Pôvodne sme uvažovali ubytovanie v dedine Zacharo, no nakoniec sme zakotvili v rybárskej dedine Kakovatos. Ubytovanie na dve noci sme našli veľmi rýchlo. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že lepšie časy má už dávno za sebou a nie je také pekné ako v Kardamyli alebo na pláži Zaga. Bolo však čisté, a napokon, aj tak sme väčšinu dňa trávili mimo neho. Video pláže je TU.

Na večeru sme zašli do neďalekej taverny u Chrisy, ktorú sme videli z balkóna izby. Nachádza sa na pravej strane cesty vedúcej k pláži. Zelenú fazuľku a králičie stifádo s pohárom vína sme zhltli skôr, než sme stihli vytiahnuť fotoaparáty.