Náš pobyt sa chýli ku koncu. Opúšťame Peloponéz a mierime do Pargy. Tentoraz nepôjdeme po moste Rio-Antirio, ale trajektom cez Korintský záliv, aby sme videli most z iného pohľadu. Z cesty vedúcej do Pargy však na chvíľu odbočíme a zájdeme k rieke Acheron. 

Pred ôsmou zadávame GPS súradnice do Patrasu. Na Shellke za Kakovatosom čerpáme benzín, kontrolujeme tlak v pneumatikách a s 2 895 kilometrami na tachometri opúšťame Kakovatos. Slnko na oblohe stúpa, je 19 °C. Ideálne počasie na cestu. O 8:45 sme v Pygose. Zastavujeme pri malej pekárni a na raňajky si dávame obľúbenú klasiku:  kávu a jablkový koláč.

Rio-Antirio z trajektu

O 10:30 prichádzame na parkovisko pod mostom Rio-Antirio a hľadáme trajekt, ktorý nás preplaví na pevninskú časť Grécka. Kým nepostavili most, trajekt bol na tejto strane prieplavu jediným prepojením medzi pevninou a Peloponézom. Cestu po moste sme absolvovali niekoľko ráz, a preto chceme vyskúšať trajekt. Á, už ho vidíme. Práve sa chystá na odchod. Námorník na nás máva, aby sme si pohli. Super, aspoň nemusíme čakať na ďalší spoj.

More je pokojné, dosť fúka, ale plavbu si užívame a vyslovene sa kocháme. Most, jedna pevnosť, druhá pevnosť, panoráma hôr… Tie pohľady sú úžasné. Vďaka, Zbyňku, že si nám dal tento tip 🙂 (Pre zaujímavosť, plavba trajektom pre 2 osoby plus auto stála 6,50 €. Mýto cez most nás rok predtým stálo 13,20 € – v roku 2021 13,50 €.)

Pre úplnosť a pre predstavu pridávam niekoľko záberov z našej cesty po moste v roku 2011.

Mimochodom most Rio-Antirio meria 2 880 metrov. Stavať ho začali v júli 1998 a otvorili 7. augusta 2004, týždeň pred začiatkom olympijských hier v Athénach. Viac o stavbe mosta v zaujímavom videu. Na oboch stranách prieplavu stoja pevnosti, ktoré kedysi strážili vstup do Korintského zálivu. Jedna sa nazýva, Rio (Morea) a leží na severe Peloponézu a druhá Antirio (Roumeli) stojí na juhu pevninskej časti.

Rio nemajú len v Brazílii

V roku 2012 sme na spiatočnej ceste z ostrova Elafonisos plánovali prehliadku pevnosti Rio (Gréci píšu aj Rion). Prišli sme však neskoro. Bolo krátko po piatej popoludní a pevnosť zatvárali o tretej. Takže ponúkam iba zopár záberov zvonka.

Pevnosť postavil osmanský sultán Bajazid II. v roku 1499 na ruinách Poseidonovho chrámu za tri mesiace. Vnútri postavili aj kúpeľ. Spolu s protiľahlou pevnosťou Antirio mala strážiť vstup do Korintského zálivu. Obklopuje ju široká vodná priekopa a mala dva vstupy – jeden z pevniny a druhý z mora. Súčasnú podobu jej dali Benátčania pod vedením Francesca Morosiho (jeho meno nesie jediný zachovaný stĺp v Methoni) v roku 1684. Pristavali aj kaplnku „Životodarnej jari“. V roku 1715 sa pevnosti znova zmocnili Turci a napokon Francúzi pod vedením generála Nicolasa Maisona. Istý čas bolo v pevnosti vojenské a neskôr civilné väzenie. Väzni vykonávali užitočnú činnosť – čistili ulice Patrasu. Počas 2. svetovej vojny pevnosť obsadili Nemci. Ako som sa dočítala, v súčasnosti sa v pevnosti okrem prehliadok usporadúvajú aj koncerty. 

Po desiatich minútach plavby opúšťame trajekt. Niekoľko kilometrov za mostom sme zbadali ženičku, ktorá pri ceste predávala figy. Jasné, že sme zastali, lebo čerstvé figy milujeme. Pýtala desať eúr za kilo. Zašomrala som, že na juhu stáli 3 €, a zvrtla som sa na odchod. Vtedy za mnou zavolala, že platí. Len ma skúšala. Tak fajn. Figy nám padli vhod, keď sme sa na chvíľu zastavili na nábreží v Amfiochii. Nielenže sú zdravé a chutné,  ale aj výborne zasýtia a na takej dlhej ceste doplnia energiu.

Zájdeme nad Acheron

 O 13:30 sme prešli cez tunel za Prevezou. Cena rovnaká ako po minulé roky – 3 eurá. Keď na ceste číslo 55 zbadáme ukazovateľ smer Acheron, neváhame a odbočujeme. Máme čas. Za dedinou Gliki odbočíme doprava na úzku, po rokoch pomerne zničenú cestu a asi po hodine zastavujeme na parkovisku nad riekou. 

Podľa gréckej mytológie bol Acheron, po grécky Acherontas, bájnou riekou smútku, jednou z piatich riek gréckeho podsvetia. Duše mŕtvych po nej do Hádesovho podsvetia prevážal prievozník Cháron.

Príjemné posedenie na brehu Acheronu

Prejdeme sa k tunelu, za ktorým vedie chodník k rozhľadni. Vidieť odtiaľ aj ruiny hradu Kiafa. Inak všetko po starom, až na nápis „Sagapo Christina“ (Milujem ťa Kristína), ktorý pribudol na skalnej stene. Na rozdiel od našej poslednej návštevy bola voda v rieke Acheron kalná. Na vine bola silná búrka, ktorá postihla oblasť dva dni pred naším príchodom. Škody, ktoré spôsobila, boli viditeľné aj v Parge a jej okolí.

Po spomínanom chodníku sme sa prešli v septembri 2007. Nešli sme ďaleko, iba po akýsi most. Ťažko posúdiť, či starý alebo nedokončený. Voda stekajúca z hôr býva chladná aj v najhorúcejšom lete. My sme si v nej nohy namočili iba na chvíľu, ale výlet proti jej toku je pre mnohých určite nezabudnuteľným zážitkom. Rieka si vymlela koryto medzi kameňmi, ktoré rokmi nadobudli neskutočné tvary. Všade ticho, len žblnkot rieky a šum stromov.

Pre zaujímavosť pridávam staršie fotky z kopca, ktorý stojí oproti spomínanému tunelu. Odtiaľ sme tunel  vlastne zbadali prvý raz.

Spomienka na rok 2007

Apropo, tou cestou sme si vtedy zmysleli zájsť k hradu Kiafa napriek tomu, že sme ešte nemali podrobnú mapu. Cesta samá serpentína a zákruta. Navyše ľudoprázdna a hrad v nedohľadne. Asi po 45 minútach sme konečne natrafili na dvoch mužov, ktorí opravovali cestu. Keď sme ich oslovili a spýtali sa, ako ďaleko je hrad, jeden z nich odvetil, že ďaleko a vraj čo tam chceme robiť. My že pozrieť sa. Začudovane na nás hľadel a vyhlásil, že tam sú len samé kamene, nič zaujímavé. Keďže bolo asi trištvrte na šesť, tak sme to vzdali. Ešte nás čakala spiatočná cesta do Pargy, kde sme v tom čase bývali. Navyše sa hlásili naše prázdne žalúdky, a tak sme sa otočili.

Mimochodom, keby sme v ceste pokračovali ešte niekoľko kilometrov, dostali by sme sa k starému mlynu s príjemnou kaviarňou, o ktorej píše cestovateľ Roman. Teda ak tam fungovala už aj v tom čase.

Gliki, dedinu, odkiaľ väčšina výletníkov vyráža k Acheronu, opúšťame pred pol štvrtou. Za dedinou Morfi brzdíme. Cestu nám skrížila korytnačka. Rýchlo vystupujem a radšej ju preložím na bezpečné miesto. Dúfam, že nemala námietky.

Podvečerná Parga z Alipašovho hradu

O 16:00 prichádzame do Pargy. Máme za sebou 3 287 kilometrov. Zaparkujeme pod starými olivovníkmi štúdií Kanali Village, ktoré sa na začiatku alebo v závere našich ciest stali naším prechodným bydliskom.

Zvítame sa s ich majiteľkou, ktorá nám s pýchou ukázala celkom novú izbu na nadstavenom poschodí. Zdá sa, že sa jej darí dobre, čo je  potešujúce. Zložíme si veci a vyrážame do podvečernej Pargy. O nej však nabudúce.

Naša trasa