Pred niekoľkými rokmi som pri prezeraní fotografií na Google maps našla zábery dediny Velanidia. Pohľad na ňu s kostolíkom na útese nás ohromil natoľko, že sme si povedali: „Toto miesto chceme vidieť.“ A podarilo sa.

Velanidia leží na juhovýchode Peloponézu na úpätí horského pásma Parnon (Parnonas). Táto malebná dedina vznikla v roku 1718 na mieste Paliokamares spojením niekoľkých menších osád, ktoré stáli na území už v období Byzancie. V roku 1770 tu zakotvili utečenci z ostrova Spetses po tzv. Orlofike, revolte vedenej ruským grófom Orlovom proti osmanskej nadvláde. Obyvatelia Velanidie boli a sú prevažne rybári a námorníci. 

Biele domy s modrými a hnedými okenicami sú postavené v podobnom štýle ako na ostrovoch Spetses či Skopelos, ktorý nám pripomínali. Majú štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorys a strechy pokryté červenou škridlou. Pomedzi domy sa prepletajú úzke uličky, kam sa autom nedostanete, takže zaparkovať musíte na začiatku dediny.

Do malého rybárskeho prístavu vedie kľukatá cesta popod dedinu. Dolu v prístave nájdete tavernu Neptún a domček na prenájom. Naľavo leží pláž Panagia (resp. Gialos) a asi kilometer na východ od Velanidie v malom zálive panenská štrková pláž Kalevolou.

Agios Ioannis, náš cieľ

Biely kostolík Agios Ioannis Prodromos asi sto metrov nad dedinou pôsobí dramaticky už pri prvom pohľade. Podobných ortodoxných kostolov a kláštorov, ktoré  hniezdia na skale, je v Grécku neúrekom, len tak náhodne spomeniem tie, ktoré sme videli, ako napríklad v Livadii, pri kláštore Moni Kipina, kláštore Elonis alebo na Kythire. Ku kostolíku vedie upravený chodník a 246 schodov. Teda ak som dobre narátala. Dodnes sa zachovali zvyšky stredovekých hradieb, ktoré mali miestnych obyvateľov a kostol chrániť pred nájazdmi pirátov.

Cesta hore nám trvala asi desať minút. Potom stačilo odomknúť dvere a vojsť dnu. Chvíľu sme posedeli v tieni na malom podstienku a potom sa kochali výhľadom. Všimli sme si takú praktickú maličkosť – strechu kostolíka postavili tak, aby odvádzala dažďovú vodu do nádrže. 

Prechádzka Velanidiou

Keď sme sa vrátili do dediny, chvíľu sme sa prechádzali úzkymi uličkami. Bolo krátko po desiatej a po celý čas sme stretli len jednu mačku a jedného psa. Práve sme prechádzali okolo kostola Mirtidiotissa, ktorý sme videli zhora. Bol zatvorený. Ako na zavolanie sme stretli typickú grécku γιαγιά – jajá, teda starú mamu. Jajá nám vysvetlila, že kostol je zatvorený, pretože na druhý deň – 14. septembra – sa chystá sviatok povýšenia sv. kríža. Spýtala sa, odkiaľ sme a potom nás pozvala k sebe. Toto milé pozvanie sme museli s vďakou odmietnuť, pretože sme boli posledný deň na Peloponéze a ešte sme mali v pláne návštevu múzeí v Neapoli.

Štrnásty september sme zažili v Monemvasii. Vtedy celé stredoveké mestečko voňalo bazalkou. Bazalka vraj vyrástla okolo Ježišovho hrobu po jeho zmŕtvychvstaní, preto z nej niektoré ortodoxné cirkvi pripravujú svätenú vodu a kvetináče s ňou umiestňujú k oltárom. Bazalka okrem liečivých účinkov predstavuje aj symbol lásky a ochrany.

Naše ubytovanie – výhľady

V roku 2018 sme pobudli vo Velanidii dve noci. Podarilo sa nám zohnať ubytovanie tak ako už viac ráz. Sadli sme si v taverne kúsok od prístavu, objednali si souvlaki s tzatzikmi, prehodili pár slov s majiteľom a ten dokonca všetko vybavil za nás. Po krátkom telefonickom rozhovore nám „dohodil“ štúdio Strongilos Homestay.

Kým sme dojedli, prišiel po nás John, jeden majiteľov štúdia. Bez neho by sme ubytovanie ukryté medzi cyprusmi sotva našli. (Pri plánovaní cesty na Peloponéz som toto štúdio našla na bookingu, no na mape bolo, a ešte vždy je, zle označené.) 

Domáci zvyknú chodiť na pláž Kalevolou cez cyprusový háj. Z domu je to asi deväťsto metrov. Keby sme išli dolu pešo, na pláž by sme dorazili za tmy. A tak sme sa radšej prepravili autom, aby sme sa stihli vykúpať pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Voda bola skvelá.

Mapa

Krátke video

V nasledujúcom článku sa presunieme na Serifos.