Pred niekoľkými rokmi som pri prezeraní fotografií na Google Maps našla zábery dediny Velanidia. Pohľad na ňu s kostolíkom na útese nás ohromil natoľko, že sme si povedali: „Toto miesto chceme vidieť.“ A podarilo sa.

Velanidia leží na juhovýchode Peloponézu na úpätí horského pásma Parnon (Parnonas). Táto malebná dedina vznikla v roku 1718 na mieste Paliokamares spojením niekoľkých menších osád, ktoré stáli na území už v období Byzancie. V roku 1770 tu zakotvili utečenci z ostrova Spetses po tzv. Orlofike, revolte vedenej ruským grófom Orlovom proti osmanskej nadvláde. Obyvatelia Velanidie boli a sú prevažne rybári a námorníci. 

Biele domy s modrými a hnedými okenicami sú postavené v podobnom štýle ako na ostrovoch Spetses či Skopelos, ktorý nám pripomínali. Majú štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorys a strechy pokryté červenou škridlou. Pomedzi domy sa prepletajú úzke uličky, kam sa autom nedostanete, takže zaparkovať musíte na začiatku dediny.

Do malého rybárskeho prístavu vedie kľukatá cesta popod dedinu. Dolu v prístave nájdete tavernu Neptún a domček na prenájom. Naľavo leží pláž Panagia (resp. Gialos) a asi kilometer na východ od Velanidie v malom zálive panenská štrková pláž Kalevolou.

Agios Ioannis, náš cieľ

Biely kostolík Agios Ioannis Prodromos asi sto metrov nad dedinou pôsobí dramaticky už pri prvom pohľade. Podobných ortodoxných kostolov a kláštorov, ktoré  hniezdia na skale, je v Grécku neúrekom, len tak náhodne spomeniem tie, ktoré sme videli, ako napríklad v Livadii, pri kláštore Moni Kipina, kláštore Elonis alebo na Kythire. Ku kostolíku vedie upravený chodník a 246 schodov. Teda ak som dobre narátala. Dodnes sa zachovali zvyšky stredovekých hradieb, ktoré mali miestnych obyvateľov a kostol chrániť pred nájazdmi pirátov.

Cesta hore nám trvala asi desať minút. Potom stačilo odomknúť dvere a vojsť dnu. Chvíľu sme posedeli v tieni na malom podstienku a potom sa kochali výhľadom. Všimli sme si takú praktickú maličkosť – strechu kostolíka postavili tak, aby odvádzala dažďovú vodu do nádrže. 

Prechádzka Velanidiou

Keď sme sa vrátili do dediny, chvíľu sme sa prechádzali úzkymi uličkami. Bolo krátko po desiatej a po celý čas sme stretli len jednu mačku a jedného psa. Práve sme prechádzali okolo kostola Mirtidiotissa, ktorý sme videli zhora. Bol zatvorený. Ako na zavolanie sme stretli typickú grécku γιαγιά – jajá, teda starú mamu. Jajá nám vysvetlila, že kostol je zatvorený, pretože na druhý deň – 14. septembra – sa chystá sviatok povýšenia sv. kríža. Spýtala sa, odkiaľ sme a potom nás pozvala k sebe. Toto milé pozvanie sme museli s vďakou odmietnuť, pretože sme boli posledný deň na Peloponéze a ešte sme mali v pláne návštevu múzeí v Neapoli.

Štrnásty september sme zažili v Monemvasii. Vtedy celé stredoveké mestečko voňalo bazalkou. Bazalka vraj vyrástla okolo Ježišovho hrobu po jeho zmŕtvychvstaní, preto z nej niektoré ortodoxné cirkvi pripravujú svätenú vodu a kvetináče s ňou umiestňujú k oltárom. Bazalka okrem liečivých účinkov predstavuje aj symbol lásky a ochrany.

Naše ubytovanie – výhľady

V roku 2018 sme pobudli vo Velanidii dve noci. Podarilo sa nám zohnať ubytovanie tak ako už viac ráz. Sadli sme si v taverne kúsok od prístavu, objednali si souvlaki s tzatzikmi, prehodili pár slov s majiteľom a ten dokonca všetko vybavil za nás. Po krátkom telefonickom rozhovore nám „dohodil“ štúdio Strongilos Homestay.

Kým sme dojedli, prišiel po nás John, jeden z majiteľov štúdia. Bez neho by sme ubytovanie ukryté medzi cyprusmi sotva našli. (Pri plánovaní cesty na Peloponéz som toto štúdio našla na bookingu, no na mape bolo, a ešte vždy je, zle označené.) 

Domáci zvyknú chodiť na pláž Kalevolou cez cyprusový háj. Z domu je to asi deväťsto metrov. Keby sme išli dolu pešo, na pláž by sme dorazili za tmy. A tak sme sa radšej prepravili autom, aby sme sa stihli vykúpať pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Voda bola skvelá.

Mapa

Krátke video

V nasledujúcom článku sa presunieme na Serifos.