Tzoumerka – kam na výlet

Tzoumerka

Tzoumerka (čítaj „cumerka“) znamená strmý kopec. Po strmých kopcoch sme nerobili túry, zato sme sa na chvíľu zastavili v rokline pri vodopádoch, v starom kláštore, v múzeu striebra, v jaskyni a v niekoľkých dedinách. Dokonca sme stihli aj skvelú večeru. Áno, to všetko sa dá za jeden deň a celkom v pohode. Samozrejme autom.

Tzoumerka - panoráma

Moni Kipina

Po raňajkách v taverne Stavraetos (pripravených z lokálnych surovín) sa zo Sirráka vydávame na prieskum oblasti. Najprv absolvujeme tridsaťminútovú cestu do kláštora Moni Kipina (Iéra Moni Kipinas), vzdialeného 16,5 kilometra. Zvládli by sme to aj za kratší čas, ale veď viete, výhľady nepustia. Míňame dedinu Prosilio a zastavujeme pri kafeniu na polceste medzi dedinou Mistras a kláštorom. Už zdiaľky vidíme tabuľku s textom: „Tu si môžete vyzdvihnúť kľúč od kláštora“. Majiteľka nám oznamuje, že kľúč už pred chvíľkou vyzdvihla nejaká výprava.

Kláštor vznikol v roku 1212 na počesť Nanebovzatia Panny Márie. Slovo κήπος (kípos) znamená záhrada, a kláštor postavili mnísi, ktorí sa najprv starali o záhrady pod kláštorom. Napriek tomu, že je sčasti vytesaný do skaly, využíva každý priestor a vôbec nepôsobí stiesnene. Nachádza sa tam hlavná miestnosť s kuchyňou, spálňa so širokou posteľou, malá modlitebňa a ešte zo dve miestnosti. V hlavnej miestnosti si môžete vybrať náramky, či iné drobnosti, a peniaze nechať na stole. V súčasnosti je objekt opustený, preto tie kľúče v kaviarni.

Vodopády Kouiasa

Od kláštora Moni Kipina asi 2 km na sever cestou k dedine Kalarites stojí informačná tabuľa. Od nej stačí prejsť po chodníku k železnému mostíku. Potom okolo kafenionu popri riečke Kalaritikus zbadáte vodopád – ten vyšší (odhadom asi 5 m). Keď sa vynadívate, pokračujete ďalej po proti prúdu riečky, až kým neprídete k ďalším malým vodopádom. 

K vodopádom prichádzame predpoludním po jedenástej. Slniečko pečie, teplomer ukazuje 25 °C a vlhkosť vzduchu je vysoká. Kým sme prešli k malým vodopádom, prepotili sme tričká. Niekde som čítala, že cesta k vodopádom je mierne náročná (treba popreliezať nejaké balvany), ale ak som ju zvládla ja, tak potom musí každý. Kaviareň je otvorená, ale my pokračujeme v prieskume.

Kalarytes – orlie hniezdo Epirusu

Necelých 5 km od vodopádov Kouiasa, vlastne nad nimi, v nadmorskej výške 1 120 m, leží kamenná dedina Kalarytes (Kalarrites alebo aj Kalarites ). Pôvodne ju založili Vlachovia (Arumuni). Miesto bolo po stáročia známe spracovaním striebra a zlata a čulým obchodovaním. Mimochodom, narodil sa tu Sotirios Voulgaris (1857 – 1932), zakladateľ svetoznámej firmy, ktorá vyrába exkluzívne šperky a iný tovar pod značkou Bvlgari.

Parkujeme na východnej strane dediny, prejdeme okolo kostola Agios Nikolaos (zatvoreného) a po kamennom chodníku schádzame do dediny. Vedeli sme, že tam niekde stojí múzeum striebra, len sme nevedeli, kde presne. Stúpame pre zmenu do kopca ku kafenionu, pred ktorým sedí staršia žena, celá v tradičnej čiernej. Keď sme sa spýtame na múzeum, vstane a bez slova nás vedie čoraz vyššie. Obdivujem jej kondíciu. Asi po dvesto metroch pod košatým platanom stojí budova múzea s modrými okenicami. Pôvodne v nej sídlila škola. Vysvitlo, že žena, teda ak som správne pochopila, je vnučkou striebrotepca. V jednej miestnosti nám ukazuje nástroje na spracovanie striebra a v druhej miestnosti výrobky zo striebra z 18. až 20. storočia, z ktorých niektoré vyrobil práve jej starký. Vstup je podľa všetkého zdarma, pretože peniaze odmieta.

V dedine nájdete dodnes obývanú budovu folklórneho múzea, postavenú v roku 1872. To však pre krátkosť času nestíhame navštíviť. Ako som sa dočítala, vystavujú v ňom nástroje, zariadenie domácnosti, oblečenie, strieborné a iné predmety, ako aj archívny materiál zo 17. a 18. storočia. Kalarytes aj Syrrako vypálili Turci v júni 1821 a v roku 1944 zasa Nemci. Obe dediny sú pre ich osobitosť chránené zákonom.

Jaskyňa Anemotripa

Začiatkom 60. rokov minulého storočia dedinčania z Pramanty požiadali dvoch miestnych mužov, aby zistili, prečo na jednom mieste za dedinou zo zeme vanie vietor. Muži tam našli jaskyňu, ktorú nazvali Anemotripa, čo znamená „veterná diera“.

Jaskyňa leží vo výške deväťsto metrov nad morom a tvoria ju tri časti: prvá, najstaršia, sa prepadla, ale ďalšie dve sú prístupné, i keď preskúmaných je zatiaľ iba 270 metrov. V spodnej časti sú tri jazierka a preteká ňou riečka. Stalagmity, stalagnáty aj stalaktity rôznych tvarov a veľkostí sú samozrejmosťou. Vonku bolo 27 °C, dnu však príjemne chladno. Sprievodca veľmi ochotne vyfotografuje každého. Aj toho, kto nechce. Pobudli by sme i dlhšie, ale chlapík nás ženie von. Asi preto, že tvoríme poslednú skupinu. (Alebo ho možno tlačí káva, ktorú predtým popíjal v snakbare.)

Anemotripa je v sezóne otvorená od 10:00 – 16:00 hodiny. Lístky (3 €) sa predávajú v snackbare, pred ktorým zvykne sprievodca posedávať a pri káve čakať, kým sa nazbiera viac návštevníkov. A my sme zasa čakali pri pomarančovej šťave naňho.

Katarráktis – pri dvoch vodopádoch

Z Anemotripy k vyhliadke pod vodopádmi musíme prejsť necelých dvadsať kilometrov za dedinu Agnanta.

Už za ňou sa začíname čudovať, že sme nestretli živú dušu. V taverne na vyhliadke je iba rodina prevádzkara taverny, ktorá večeria niečo fakt chutné, pretože si nás vôbec nevšíma. 

Vonku je podozrivé ticho. Upierame zrak na náprotivnú skalu a pomaly sa nás zmocňuje sklamanie. Asi tak, ako kedysi pri vodopáde Neraida na Kythire. Už chápeme, prečo sme nikoho nestretli. Na rozdiel od Edessy, tuná nepršalo niekoľko mesiacov. Vody niet.

Katarráktis sa nachádzajú vo výške 1 360 m a patria medzi najvyššie vodopády v Grécku. Severný (ten vľavo) padá z výšky 87 m a južný (vpravo) z výšky 100 m a sú od seba vzdialené asi 50 metrov. Voda z nich vteká do rieky Arachthos. Ak chcete vidieť vodopády v plnej kráse, potom je údajne najlepší mesiac na ich návštevu máj.

 Agnanta

Do Agnanty sme zablúdili iba náhodou, keď sme zle odbočili z hlavnej cesty. Ale neľutujeme. Z toho, čo tam – ako inak, pod mohutným platanom – zbadáme, nám padá sánka. Odkiaľsi zhora sa dreveným potrubím privádza voda (zrejme z riečky Agnaditikos, ktorá preteká cez dedinu a vlieva sa do rieky Arachthos) a napĺňa veľkú kaďu plnú bielej peny. Ide o prírodnú práčku. Voda v kadi víri a spolu s ňou veľké kusy kobercov, prikrývok a diek. Nadbytočná voda vyteká do jarku dolu dedinou. Ako sme sa dozvedeli, tento tradičný spôsob prania pretrváva na niektorých miestach Grécka dodnes. Nuž, ekológovia by nad tým prevracali oči (a to nevideli, aké dávky pracieho prášku do kade sypala majiteľka textílií).

Agnanta leží vo výške 650 metrov a okrem „práčky“ nás na jej začiatku a konci rozveselili pestro pomaľované smetné kontajnery. 

Prámanta

Tak sa nazýva dedina na úpätí hory Strogoula (2112 m) v nadmorskej výške 840 m. Dedina patrí medzi najväčšie v oblasti Tzoumerky. Keď sa k nej navečer blížime, začína pršať. Obloha sa zaťahovala už cestou z Anemotripy. Kým zaparkujeme, prestáva pršať. Prechádzame popri kostole Agia Paraskevi, pred ktorým stojí zaujímavý zdroj pitnej vody. Nazýva sa Arapis, v preklade Arab. Za kostolom prichádzame na námestie s nádherným rozložitým platanom. Za ním sú v jednej línii sústredené kaviarne a taverny. Vchádzame do jednej z nich a objednávame si klasické choriatiki (grécky šalát) a gemistu (plnené paradajky). Dokonca majú výborné pivo Vergina.

Prámanta je obľúbeným centrom návštevníkov, pretože v nej nájdete dostatok ubytovacích zariadení a je dobrým miestom, odkiaľ môžete vyrážať na výlety.

Krajina 

Niektoré cesty v Tzoumerke dokončili iba nedávno, miestami však dokončiť ešte nestihli. Treba dávať pozor v zákrutách a po daždi aj na padajúce kamene. Mosty sú väčšinou úzke, niektoré drevené a iné dokonca železné. Jazdiť po Tzoumerke je zážitok.

Tzoumerka je jedinečná. Vďaka štítom neprehliadnuteľná aj zdiaľky. Jej dediny sú rázovité, čarovné a čisté. Jej obyvatelia ústretoví a veľmi pracovití. Z Tzoumerky si odnášame iba tie najkrajšie spomienky a pocity. Lúčime sa a pokračujeme na juh.

Tzoumerka - cesta zo Sirráka

Cestou na Peloponéz

Približne sedem kilometrov za dedinou Agnanta smerom na juhozápad stojí most Plaka. Prežil bombardovanie počas 2. svetovej vojny, no počas silných prívalových dažďov nevydržal nápor vody v rieke Arachthos a 1. februára 2015 sa zrútil.

Tento kamenný most s rozpätím 160 metrov a výškou 17,61 m patril a vlastne patrí k najväčším jednooblúkovým mostom v Grécku. Po bokoch má ešte dva malé oblúky s rozpätím 6 m. Most postavili v roku 1866 pod vedením sultána Abdülaziza. Stavba sa podarila až po dvoch neúspešných pokusoch v predchádzajúcich rokoch. Most tvoril v rokoch 1888 – 1912 hranicu medzi Gréckym kráľovstvom a Osmanskou ríšou. 

Keď sme prechádzali okolo, most práve rekonštruovali, ale dočítala som sa, že už je hotový a podstúpil aj zaťažkávajúcu skúšku. Verejnosti ho sprístupnia v lete 2020.

Miesto medzi starým a novým mostom je východiskovým bodom pre rafting a kajaking.

Zdroje informácií a viac na
https://en.wikipedia.org/wiki/Plaka_Bridge
Historic Plaka Bridge 

Mapa
Tzoumerka

nahrávam mapu - chvíľu strpenia prosím....

Sirráko: 39.522800, 21.100200
Kalarrytes: 39.584900, 21.122000
Kouiassa: 39.579496, 21.122589
Agnanta: 39.473400, 21.080500
Katarráktis Tzoumerka: 39.447000, 21.101400
Anemotripa: 39.513378, 21.087012
Prámanta: 39.522800, 21.100200
Syrráko: 39.594300, 21.107400
Moni Kipina: 39.566579, 21.128705
Plaka bridge: 39.460700, 21.030500

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.