„Mám strýka v Koroni.“ Toto príslovie vraj poznajú v celom Grécku. Čo to znamená? A ako vyzerá mesto Koroni? 

Koroni stojí na myse Akritas na južnom okraji Mesénskeho zálivu asi 50 km od Kalamaty (pozri mapu nižšie). Vykopávky dokazujú, že toto miesto bolo osídlené už v 4. storočí pred n. l. Pôvodne sa nazývalo Rio. To bolo v mykénskom období (1600 – 1100 pred n.l.) . V roku 720 pred n. l. ho osadníci z Argolidy, ktorí ušli počas prvej peloponézskej vojny, premenovali na Assini a neskôr na Aepiu. V 7. alebo 8. storočí premenovali mesto na Koroni. Údajne podľa bronzovej koruny (mince), ktorú našli počas opráv múra. V neskoršom období sa vlády zmocnili Frankovia.

Mesto však najväčšmi prekvitalo počas tristoročnej vlády Benátčanov (od 1205 n. l.). Stalo sa námorným a obchodným centrom. Koroni spolu s Methoni nazývali očami Benátok, pretože strážili morské trasy Benátčanov pred pirátmi. Po druhej osmansko-benátskej vojne v roku 1500 sa ho zmocnili Turci. Vládli mu až do oslobodenia francúzskym generálom Nicolasom Maisonom v roku 1828. V 18. storočí mesto upadalo, napriek tomu však z prístavu vyvážalo hodváb a olivový olej. 

Dnes Koroni obklopujú olivové háje a vinohrady. Vďaka záujmu turistov sa tu rozšírila sieť ubytovacích zariadení. V prístave kotvia plachetnice a rybárske člny, ktoré zásobujú miestne taverny čerstvými rybami. Domy sú tu zväčša poschodové. Na prízemí bývajú zvyčajne obchody alebo kaviarne a na poschodí obytné časti s balkónmi do ulice.

Pre Koroni sú typické úzke uličky. Pri jazde autom teba občas zastaviť alebo sa vyhnúť protiidúcim vozidlám na kraj cesty, aby mohli prejsť. Často sme žasli nad zručnosťou šoférov autobusov, ako bravúrne dokázali manévrovať najmä v zákrutách, kde s ťažkosťami prešlo širšie auto. A to sme si mysleli, že užšie cesty ako na Korfu neexistujú. Preháňam. Existujú. Napríklad v dedine Aloizianika na Kythire.

Benátska pevnosť

Dominantou Koroni je, ako to (nielen) na Peloponéze býva, benátska pevnosť s ruinami hradu. Pevnosť je raritou, pretože je od 6. storočia n. l. stále obývaná. Postavili  ju Benátčania v 13. storočí na ruinách staršej pevnosti. V 16. storočí sa pevnosť dostala pod nadvládu Osmanskej ríše. V pevnosti žili kresťania, židia aj moslimovia. Dnes sa tu nachádzajú ruiny kostola Agia Sofia asi z 11. storočia, cintorín, Kostol sv. Jána Krstiteľa, ženský kláštor Timios Prodromos, početné podzemné cely, cisterna a jaskyne prístupné iba na povolenie a niekoľko súkromných domov s obrábanou pôdou.

Ako som spomenula v predošlom článku, plávať v rozbúrenom mori plnom rias sme nemali chuť ani odvahu, a tak sme sa vybrali do Koroni. Našli sme značku k benátskemu hradu, a zaparkovali v uličke pod ním. Cestou k hlavnej bráne sme stretli tohto žaka. Akoby z oka vypadol synovcovmu papagájovi, ktorý mu uletel práve na jeseň.

V areáli ženského kláštora vládol pokoj, aký je na takomto mieste samozrejmosťou. V malom obchode sme kúpili od mníšky náramky pre malé netere, pokochali sa výhľadmi na belostné vežičky Kostola sv. Jána Krstiteľa a jeho interiér, na pláž Zaga tiahnucu ďalej na západ a na prístav.

Počas prechádzky sme v záhrade kláštora natrafili na tohto vidlochvosta feniklového. Hoci naň striehla kobylka, podarilo sa mu ubziknúť.

V meste sme veľa nefotili, prechádzali sme sa po nábreží, vnímali atmosféru a posedeli v kaviarni s wifinou pri káve a obľúbenej čokoládovej myši.

Večerná pohoda

Predposledný večer sme na odporúčanie domáceho Kostasa zašli do taverny Barbarossa uprostred nábrežia. Za tie roky, čo chodíme do Grécka už vieme, že naši domáci nám zvyknú odporúčať tavernu, s ktorou sú nejakým spôsobom spriaznení – zväčša príbuzenskými vzťahmi. Tak či onak, neľutovali sme. Grilovaná chobotnica nemala chybu a pražma s chortou chutila nielen mne, ale aj mačke somráčke, ktorá sa k nám pridala počas večere.

Slnko už zapadalo a dočervena farbilo vrcholky Taygetosu za prístavom Omali.
Po večeri sme sa prešli po nábreží, ktoré sa po zotmení mení na pešiu zónu. Všimli sme si, že v budove na ulici súbežnej s nábrežím sa niečo deje. Zistili sme, že je to galéria Maniatikon.

Dnu vystavoval svoje fotografie na alumíniových doskách Simon Rose, Angličan, ktorý už roky žije v Methoni. Chvíľu sme obdivovali obrázky. Vtom k nám pristúpil samotný umelec a podával nám rozpolenú marakuju a lyžičku. Počas rozhovoru sme zistili, že sme sa ocitli na vernisáži. Bolo to prekvapivé, ale príjemné a milé zakončenie nášho pobytu v Koroni.

Tak ako je to teda s tým strýkom?

„Mám strýka v Koroni,“ alebo „Ty máš strýka v Koroni?“ Toto príslovie sa používa, keď niekto niekomu  vybaví niečo po známosti alebo má vplyvného príbuzného. Keď bol vládcom Osmanskej ríše paša z Tripolisu, zvykom bolo vymenúvať za beja (titul islamského tureckého feudála, neskôr nižšieho hodnostára alebo úradníka) blízkeho príbuzného. A tak sa bejom v Koroni stal jeho strýko. Keď ľudia niečo potrebovali od pašu, chodili za týmto strýkom, a on posúval ich žiadosti pašovi. Pretože pašu podporoval počas štúdií a mal naňho veľký vplyv, paša mu neodmietol splniť nijakú láskavosť. 

A čo vy? Máte nejakého strýka v Koroni? Zišiel by sa, však?  🙂

Koroni

nahrávam mapu - chvíľu strpenia prosím....

Koroni 36.796639, 21.962357 Koroni