Diakofti je náš dnešný cieľ. Plavíme sa tam z prístavu v peloponézskom mestečku Neapoli. Vraciame sa totiž na ostrov Kythira. Už nás tam čakajú nielen naši domáci, Ioanna s manželom Sotirosom, ale aj nové zážitky.

Vstávame krátko pred šiestou. Večer sme si pobalili veci, stačí ich poodnášať do auta. Ešte si odtrhneme zopár fíg na cestu a zamierime do prístavu.

Na nábreží  Elafonisu si ešte zvečním tento psí hausbót a mierime do prístavu. Zakrátko stojíme na palube trajektu.

Prvý trajekt opúšťa ostrov o 7:30 (v sezóne aj skôr). Potom trajekty premávajú každú polhodinu.

S nami sa plavia aj usmievaví manželia z Talianska, ktorých sme stretali na raňajkách v štúdiu aj na pláži.

O 7:45 sme v Pounte a vychádzame na pevninu. Na tachometri svieti 2 412 kilometrov. Na oblohe svieti slnko a vzduch má 23 °C. Na neuverenie je, že sa nám na takom malom ostrove podarilo najazdiť „až“ 82 kilometrov.

Z Pounty sa presúvame na východ do prístavu v Neapoli (Voion). Zastavujeme na parkovisku oproti kancelárii plavebnej spoločnosti Porfyrousa a ideme si kúpiť lístky na trajekt. Cena je rovnaká ako vlani – auto plus dvaja cestujúci 66 €. (V roku 2016  – 69,50 €.)

Do odchodu trajektu máme čas, a tak zaparkujeme v prístave a zájdeme na bagetu do pekárne na nábreží. Stihneme sa prejsť k farebnému schodisku, ktoré upútalo náš zrak pred rokom, keď náš trajekt opúšťal mestečko. Ešte si kúpime výborné a najmä čerstvé bezkôstkové hrozno a zeleninu, ktorá je, ako to býva zvykom, na ostrove drahšia.

Presne o 9:00 sa otvára zadná časť trajektu a vpúšťa nás do svojich útrob. Auto zostáva v podpalubí a my prejdeme na vonkajšiu palubu. Potom zájdeme na kávu a znova na palubu, kde pozorujeme cestujúcich, modrú oblohu, pokojnú morskú hladinu a šľahačkovú penu na vlnách za trajektom.

Poldruha hodiny uplynie

ako jeden diel Paneláku so štyrmi reklamami a o 11:30 už cúvame do prístavu v Diakofti.

Návrat do druhého domova

Keď v Diakofti vychádzame z trajektu, máme za sebou 2 425,7 km a 14 námorných míľ.

Pred dvanástou sa blížime k Sirene Villas, kde sme bývali vlani. V bráne nás už čakajú naši domáci. Ioanna veselo máva rukami a Sotiros má na tvári široký úsmev. Aj my sa usmievame, šťastní, že sme zvládli cestu, a radi, že po roku vidíme známe tváre. Došlo aj na objatia. Bolo to milé a spontánne, akoby sme sa vrátili domov k rodine.

Domáci nás hneď usádzajú pod pergolu a ponúkajú kandizovaným melónom, očistenými opunciami aj domácim alkoholom. Chvíľu sa rozprávame. Ioanna nevie po anglicky, takže Sotiros nám robí tlmočníka.

Kam sa podelo naše obľúbené štúdio?

Dvíhame sa a Ioanna nás odprevádza do „nášho“ štúdia. Tvári sa tajomne. Vojdeme dnu a zostaneme prekvapene stáť. „Naša“ izba vyzerá úplne inak ako pred rokom. Majiteľ (syn Ioanny a Sotirosa) nechal vymeniť nábytok, sanitu, kuchynskú linku, spotrebiče aj riady nielen v našej izbe, ale v celej budove. Jediné, čo prežilo tú smršť výmien, bola modrá vázička na stolíku a závesy. Ochkáme, chválime a tešíme sa spolu s Ioannou, ktorá je na renováciu patrične hrdá.

Hovoríme si, že to vôbec nebolo nutné. Teda aspoň pokiaľ išlo o nábytok. Ten predošlý bol autentickejší, povedala by som gréckejší. V každom prípade vidno, že v zime nezaháľali a snažili sa svojim návštevníkom pripraviť príjemné a moderné ubytovanie.

Vybalíme batožinu, zanesieme Ioanne darček, dózu so sladkosťami podobne ako na Elafonise, plus fľašu becherovky.  Ioanna náš darček prijíma s radosťou a vystavuje ho v jedálni na čestné miesto. Aj ona nás milo prekvapila.  V chladničke nás už čakal tanier s čerstvými figami. Nezabudla, ako nám vlani chutili a že nás nimi takmer každý deň zásobovala.
 

Na obľúbenej pláži v Diakofti

Pred pol piatou sa prezlečieme do plaviek a schádzame na neďalekú piesočnú pláž. Ľudí je už pomenej, iba zopár Talianov. More je tyrkysovo-modré, pokojné, priezračné a príjemne teplé. Tak ako si ho pamätáme. Okolo nás plávajú drobné priehľadné rybky. Nebyť ich tieňa na dne, ani ich nezbadáme.

Po návrate z pláže a sprche nasadáme do auta. Známou cestou mierime do Aroniadiky. Za križovatkou smerom do Chory tu postavili najväčší supermarket na ostrove – Yper market. Kupujeme grécky jogurt a maslo. Zájdeme aj do Potamosu vzdialeného od Aroniadiky asi 4 km. Ako inak, do našej obľúbenej gyrosárne na námestí, kde si môžeme objednať jedlo priamo z ponuky na pulte. Bravčový a kurací gyros pita si necháme zabaliť a o pol hodinu už sedíme „doma“ v Diakofti. Gyros zapíjame pivom ešte z domu (ja viem, chyba, no grécky Mythos sme zabudli kúpiť), chvíľu čítame a poberáme sa spať. Bol to pekný deň.

Naša prvá tohoročná grécko-slovenská večera na Kythire.

Naša trasa

Pounta – Neapoli