Ak hľadáte únik od každodenného zhonu a túžite po mieste, kde sa dá naozaj hlboko nadýchnuť, severná časť ostrova Evia si vás získa. Predstavte si dni plné pokoja – prechádzky horskými dedinkami, návštevy múzeí a kláštorov, hľadanie skrytých krás a nekonečný relax na plážach, kde vás nebudú rušiť davy turistov. Poďte si s nami priblížiť toto autentické Grécko mimo vychodených trás. Spoločne navštívime liečivé termálne pramene v Edipsose, vychutnáme si kávu v prímorskom mestečku Orei, ochutnáme sušené figy a necháme sa unášať pokojným rytmom tejto časti ostrova.
Fragkaki – náš septembrový domov
Za miesto, odkiaľ sme vyrážali na výlety do okolia počas našej septembrovej návštevy Evie, sme si zvolili pokojné letovisko Fragkaki (Φραγκάκη) na severovýchodnej strane ostrova. Domáci však tunajšiu pláž nazývajú skôr Achladi – podľa dedinky, ktorá leží asi 3,5 kilometra smerom do vnútrozemia. Žeby preto, že sa im to lepšie vyslovuje?
Z prístavu Agiokampos je Fragkaki vzdialené 51 km a od hlavného mesta Chalkida 78 km. V plnej sezóne sme letovisko nezažili, no počas nášho pobytu sme mohli sledovať, ako sa postupne vyprázdňuje. Vedľa našich apartmánov síce spočiatku fungoval príjemný Aegean Cafe Bar s pohodovou hudbou, no s príchodom druhého septembrového týždňa skončil aj ten. Posledné dni sme zostali na pláži celkom sami.
Východ slnka z pláže vo Fragkaki
Pláž Fragkaki – Achladi s výhľadom na ostrov Skopelos meria takmer 2 kilometre. Je piesčito-kamienková, organizovaná a vstup do mora je miestami pomerne prudký. Tým, že leží na otvorenej východnej strane ostrova, Egejské more tu vie predviesť svoju silu a vlny bývajú občas naozaj veľké. V takom prípade sme sa presunuli na pokojnejšiu severnú alebo západnú stranu ostrova.
Keďže väčšina reštaurácií vo Fragkaki už bola po sezóne zatvorená, za nákupmi do marketu, do pekárne či na večeru sme občas zašli do susedného letoviska Agia Anna. Častejšie sme sa však stravovali na cestách počas našich výletov.
Agia Anna
Agia Anna (Αγία Άννα) sa nazýva tradičná horská dedina aj prímorské letovisko (známejšie ako Paralia Agia Anna) s plážou Agkali, ktoré susedí cez kopec s Fragkaki.
V dedine sa nachádza Múzeum folklóru a vidieckeho života, oficiálne Múzeum Dimitrisa Settasa. Nachádza sa v zrekonštruovanom historickom panskom dome (Archontiko Strafiotis), ktorý kedysi slúžil ako sídlo osmanského správcu.
Videli sme tradičné kroje, staré tkáčske stavy, ručne tkané koberce a nástroje, ktoré miestni obyvatelia používali v minulých storočiach. Toto múzeum nás milo prekvapilo, pretože exponáty nie sú nahromadené v jednej miestnosti, ako býva zvykom, ale sú tematicky rozložené vo viacerých miestnostiach. Určite stojí za návštevu.
Otvorené: Utorok až sobota od 9. do 14. h a od 18. do 21. h; v stredu a nedeľu od 9. do 14. h; v pondelok zatvorené. Vstupné: 2 €.
Paralia Agia Anna a Pláž Agkali
Pláž Agkali tvorí asi 6 kilometrov dlhý úsek pobrežia Egejského mora, vďaka čomu patrí medzi najdlhšie pláže na Evii. Pokrýva ju zmes tmavého piesku a hrubších kamienkov. Keďže je otočená priamo na východ a do otvoreného mora, voda je hlboká a počas veterných dní sa tvoria veľké vlny. Niektoré časti pláže sú organizované. Nábrežnú promenádu lemujú reštaurácie a kaviarne. V lete býva Agkali rušná, no v čase našej návštevy pôsobila ospalo.
Cesta z Fragkaki cez kopec do Paralia Agia Anna, ktorú sme absolvovali veľakrát.
Obchody a reštaurácie v Paralia Agia Anna V dedine sú dva minimarkety a dve pekárne. Obľúbili sme si pekáreň Athanasiou, kam sme chodievali na čerstvý chlieb a koláče. Milujeme tieto grécke pekárne, v ktorých dostaneme aj čerstvú pomarančovú šťavu a kávu.
Z reštaurácií sme vyskúšali tradičnú tavernu Paradeisos neďaleko spomínanej pekárne a pizzeriu La Casa di Pizza na promenáde (ostatné taverny už boli v tom čase zatvorené). Chutilo nám v oboch. A ak hľadáte čerstvé ovocie a zeleninu, ponúka ich farmár v stánku na výpadovke z dediny.
Loutra Edipsos – živé mestečko s liečivými prameňmi
Loutra Edipsos (Loutra Aidipsos – Λουτρά Αιδηψού) na severozápadnom pobreží Evie patrí medzi najznámejšie kúpeľné mestá v Grécku. Navštívili sme ho cestou z Lichadonisie (pozri nižšie). Unikátom je viac ako 80 horúcich termálnych prameňov, ktoré vyvierajú zo skalnatých útesov a tečú priamo do Egejského mora. Keď sme Edipsos navštívili v septembri, ešte aj v tomto čase žilo neutíchajúcim záujmom dovolenkárov.
Obľúbená časť Loutra Edipsos
Podľa gréckych bájí pramene vyvreli vďaka bohu Hefaistovi na žiadosť bohyne Atény, aby v nich hrdina Herkules mohol načerpať stratenú silu. Dnes tam čerpajú silu predovšetkým seniori.
Pobrežie lemuje dlhá, starostlivo upravená pobrežná promenáda plná taverien, kaviarní a historických hotelov z prelomu storočí.
Ikonická drevená budova na obrázku je bývalá kaviareň s tanečným parketom. Nazýva sa Kyma (vlna), má osemuholníkový pôdorys a postavili ju v roku 1933. Teraz je opustená, no občas v nej usporadúvajú výstavy a kultúrne podujatia.
Mimochodom, ak si chcete kúpiť grécku kozmetiku, v mestečku nájdete množstvo lekární, kde ju dostať.
Orei a jeho symbol
Na severe Evie sme si obľúbili mestečko Orei (Oreoi) s pobrežnou promenádou, malým prístavom a plážou. Z prístavu Agiokampos je Orei vzdialené iba 8 kilometrov. Na rozdiel od živého Loutra Edipsos si zachovalo pokojnejšiu atmosféru.
Oficiálnym symbolom Orei sa stala mohutná mramorová socha býka. Sochu vylovili z mora v auguste 1965, keď rozširovali prístav. Ο Ταύρος των Ωρεών (Tauros ton Oreón) – býk z Orei – je jednou z najvýznamnejších a najpôsobivejších helenistických pamiatok, ktoré sa našli na Evii.
Socha býka pochádza približne z rokov 290 – 280 pred n. l. a vytesali ju z bieleho thassoského mramoru. Na dĺžku má 3,28 metra, na výšku 1,30 metra a váži takmer 6 ton. Soche v útočnom postoji so zohnutou hlavou chýbajú nohy a rohy. Pravdepodobne boli zo zlata. Býka dnes chráni sklenená vitrína.
Vitrína sa nachádza medzi Kostolom Metamorfosi Sotirou, prístavom a malou archeologickou zbierkou. Vstup je voľný. (V budove zbierky sa nachádza aj ambulancia lekára.)
Pohľad na Kostol Metamorfosi Sotirou z pláže. Postavili ho v 20. storočí.
Páčila sa nám nábrežná promenáda s reštauráciami a kaviarňami s netradičným dizajnom. Našou obľúbenou prevádzkou bola kaviareň a snack bar Ονειροπαγίδα (Oniropagída – v preklade Lapač snov).
Užili sme si aj tamojšiu pláž s hrubým pieskom a pozvoľným vstupom do mora. V piesku boli ostré kamienky, ktoré sa mi zapichli do chodidla. Moja chyba, mala som sa obuť. Veľkou výhodou Orei oproti plážam na východnom pobreží je však to, že je chránená pred vetrom a vlnami. Tieň poskytujú tamarišky a na pláži nechýbajú sprchy a kabínky na prezliekanie.
Pláž Nisiotissa a ostrov Monastiri
Asi 3,5 kilometra západne od Orei a dediny Neos Pyrgos leží pláž Nisiotissa s výhľadom na malý skalnatý ostrov Monastiri s ruinami veže. Pôvodne išlo o opevnený byzantský kostol z 13. až 14. storočia zasvätený sv. Jurajovi a zároveň strážnu vežu (vigla). V období osmanskej ríše plnila veža obrannú aj strážnu funkciu.
Len pre zaujímavosť, vzácnym nálezom na ostrove bola stredoveká hrobka diakona z obdobia Florentského koncilu (1438).
Pláž Nisiotissa obklopujú exotické palmy. Jej povrch tvorí piesok s kamienkami a prechod do mora je plytký. Na pláži sú k dispozícii ležadlá so slnečníkmi a v sezóne funguje kantína. Nisiotissa je vhodná pre rodiny s deťmi. Keď sme prišli na pláž, na naše prekvapenie na rozdiel od Orei fúkal silný vietor.
Taxiarchis – hlavné mesto fíg
Len 5 km od Orei leží dedina Taxiarchis (Ταξιάρχης), ktorú nazývajú hlavným mestom fíg. Už cestou do dediny sme videli, ako na viacerých miestach sušia figy. Figy máme radi, a tak sme zisťovali, kde sa nachádza poľnohospodárske družstvo, ktoré je ich producentom.
Družstvo sme našli nad futbalovým ihriskom. Združuje miestne rodiny, pre ktoré je pestovanie fíg hlavným zdrojom obživy. Keď sme prišli, ženy, ktoré práve balili čerstvo usušené figy, nás nasmerovali do kancelárie, kde hotové balíčky predávajú.
Kúpili sme si nielen sušené figy, ale aj figové tyčinky v tmavej a bielej čokoláde. Sú neskutočne dobré a ľutujeme, že sme nekúpili viac (obrázok ukazuje už len zvyšky nákupu). Ak sa niekedy ocitnete na severe Evie a radi maškrtíte, zastavte sa. Napokon, obsahujú veľa vlákniny a minerálov, podporujú zdravé trávenie a sú ideálnym zdrojom energie na cestách aj necestách.
Tradícia pestovania fíg
Tradícia pestovania fíg odrody Smyrna (Smyrnaiki) sa začala písať v roku 1922. Po grécko-tureckej vojne a následnej výmene obyvateľstva prišli do oblasti utečenci z Malej Ázie (z okolia Smyrny, dnešného Izmiru). Do novej vlasti so sebou priniesli know-how, odrezky a sadenice svojich preslávených figovníkov. Zistili, že miestna mikroklíma a zloženie pôdy v okolí Taxiarchis sú pre tieto stromy priam dokonalé. (Zdroj Greece Is)
Romantické Limni
Mestečku Limni som venovala samostatný článok pod názvom Limni na Megalo Savvato, pretože svojim návštevníkom takisto ponúka množstvo zaujímavostí. Článok som doplnila o návštevu moderného Múzea morského života, ktoré v čase našej jarnej návštevy ešte nebolo otvorené.
Ženský kláštor Galataki
Aj o tomto ženskom kláštore som písala v staršom článku Kláštor Galataki na Evii.
Paralia Agios Nikolaos Ellinika – detský raj
Paralia Agios Nikolaos Ellinika (Παραλία Αγίου Νικολάου Ελληνικά) je prímorská osada na severovýchode ostrova. Upútali nás obrázky tamojšej pláže s tyrkysovým morom, a tak sme ju chceli vidieť a zažiť na vlastné oči.
Pláž Agios Nikolaos Ellinika patrí medzi najfotografovanejšie a najkrajšie miesta v tejto časti Evie. Jej hlavným poznávacím znamením je malebný ostrovček s Kostolom sv. Mikuláša (Agios Nikolaos). Kostol nie je starý, pochádza asi z polovice 20. storočia. Kedysi tam stál chrám zasvätený gréckemu bohovi morí Poseidonovi. Agios Nikolaos je v Grécku patrónom námorníkov, rybárov, gréckeho vojenského námorníctva aj pobrežnej stráže.
Záliv lemujú borovice, vďaka čomu v ľavej časti pláže vzniká podvečer tieň. Vzhľadom na chránenú polohu býva morská hladina veľmi pokojná a voda zostáva čistá a plytká. Celé pobrežie vrátane morského dna tvorí jemný piesok. Táto pláž je ako stvorená pre rodiny s malými deťmi.
Nad plážou sa nachádza parkovisko, reštaurácia, kde si môžete dať obed, a Nayra kafe bar, kde mimochodom robia skvelé bezkofeínové kapučíno. Z oboch miest je očarujúci pohľad na pláž aj ikonický ostrovček, ku ktorému tí zdatnejší môžu doplávať a menej zdatní plavci dopraviť na paddleboarde alebo vodnom šliapadle.
Pôvod názvu dedín Ellinika a Vasilika
K pláži sa viaže aj jedna fascinujúca zaujímavosť. Traduje sa, že práve v zálive Ellinika kotvili grécke lode pred historickou námornou bitkou pri Artemisiu (v roku 480 pred n. l.). Na susednej pláži Vasilika zasa údajne kotvilo perzské vojsko. Išlo o obrovský stret počas druhej perzskej invázie do Grécka, ktorý prebiehal súbežne s legendárnou pozemnou bitkou pri Termopylách. Odtiaľ pochádzajú aj samotné názvy dedín: Ellinika znamená v preklade „grécke“ a Vasilika zasa „kráľovské“ (teda zálivy, kde kotvili lode perzského kráľa Xerxesa).
Na okraji dediny stojí skvelá rybia taverna Barba Stathis. Ryby sme si však paradoxne nedali, keďže sme dostali obrovskú chuť na mäso. Objednali sme si brizolu (steak) s tradičnou chortou (varená divoká listová zelenina) a bifteki (šťavnaté grilované mleté mäso) s hranolčekmi a citrónom. Jedlo bolo absolútne výborné. Jedinou „chybou“ sa ukázali len porcie – nedali sa zjesť naraz, a tak sme mali postarané o obed aj na druhý deň.
Fosílny park Kerasia
Cestou k vodopádu Drymonas sme sa zastavili v novom fosílnom parku neďaleko dediny Kerasia. Vek tohto miesta sa odhaduje na 10 až 25 miliónov rokov a viaže sa k brovskej sopečnej aktivite, ktorá vtedy oblasť zasiahla. Práve sopečný popol dokonale zakonzervoval tunajšie ihličnaté a listnaté stromy, z ktorých sa zachovali mohutné skamenené kmene.
Park patrí k najvýznamnejším paleontologickým náleziskám v Európe. Hoci park zďaleka nezaberá takú rozlohu ako svetoznámy Skamenený les na Lesbose, pre vedcov ide o mimoriadny objav. Lokalita Kerasia je totiž unikátna tým, že okrem flóry ukrýva aj nesmierne bohatstvo prehistorickej fauny.
Fosílny park je úzko prepojený s miestnym Múzeom skamenených cicavcov, ktoré bolo, žiaľ, v čase našej návštevy zatvorené. Podľa materiálov však ukrýva skameneliny viac ako 24 druhov zvierat. Pred miliónmi rokov tu totiž žila subtrópska zmes tvorov pripomínajúca dnešnú Afriku – našli sa tu kosti prehistorických hyen, šeliem, trojprstých koní, nosorožcov a dokonca predchodcov žiráf, ktoré vedci nazvali Helladotherium.
Praktické informácie na záver:
Fosílny park: Otváracie hodiny: Denne od 9 do 16 h. okrem utorka. Vstup voľný.
Múzeum skamenených cicavcov: Otváracie hodiny: Denne od 10:00 do 14:00 a od 17:00 do 20:00 h okrem pondelka. Vstup voľný.
Prehliadka fosílneho parku nezaberie veľa času. Nám trvala necelú štvrťhodinku.
Mantoudi a prístav Kymasi
Cestujúci oveľa ľahšie nájdu na mape a v cestovných poriadkoch mestečko Mantoudi (Μαντούδι) než samotný prístav Kymasi. Ten leží na konci rovnomennej pláže asi 4 km od mesta. Prístav slúži ako hlavná námorná brána na ostrovy súostrovia Sporady (Skiathos, Skopelos a Alonissos), keďže plavba odtiaľto trvá výrazne kratšie než z aténskeho Pirea.
Náš tip na rýchly nákup: Priamo pred vjazdom do Mantoudi (smerom od juhu) sa nachádza supermarket Galaxias, kde sme si pred plavbou na Alonissos doplnili zásoby jedla a vody. Len o 300 metrov ďalej funguje aj pekáreň – tú sme si však, žiaľ, nevšimli, no vy ju môžete vyskúšať.
Prokopi – významné pútnické miesto
Prokopi (Προκόπι) je malebná vnútrozemská dedina, ktorá leží necelých 9 kilometrov južne od Mantoudi a 48 km na severozápad od Chalkidy. Hoci je dedina nenápadná, patrí medzi najvýznamnejšie kresťanské pútnické miesta v Grécku. Skutočným stredobodom celého Prokopi je Chrám svätého Jána Rusa (Agios Ioannis Rossos), v ktorom sú s veľkou úctou uložené svätcove neporušené ostatky. Vzácne relikvie sem v roku 1924 priniesli grécki utečenci z Kapadócie (Malá Ázia, dnešné Turecko) po nútenej výmene obyvateľstva. Svätý Ján Rus je pre Grékov symbolom hlbokej viery a zázračného uzdravovania, preto sem denne prúdia autobusy veriacich z celej krajiny.
Samotný chrám obklopuje pekný park s fontánou, no hneď za jeho bránami pulzuje čulý turisticko-pútnický život. Ulice lemujú úhľadné obchodíky s cirkevnými potrebami, ikonami a tradičnými lokálnymi potravinami, akými sú voňavý med, horské bylinky či domáce cestoviny. Ak vám po ceste vyhladne, nájdete tu aj množstvo príjemných kaviarní a reštaurácií s grilovanými špecialitami.
Ak budete mať v Prokopi dostatok času, okrem samotného chrámu sa oplatí navštíviť aj dve miestne múzeá, ktoré výborne dopĺňajú mozaiku histórie a prírody tohto regiónu:
Múzeum kultúry Malej Ázie v Prokopi
Nachádza sa v budove priamo oproti kostolu. Budova kedysi slúžila ako ubytovňa pre pútnikov, no dnes ukrýva vzácne dedičstvo. Vystavuje náboženské predmety, tradičné kroje, ikony a historické dokumenty, ktoré si utečenci v roku 1924 za dramatických okolností a vo veľkom nebezpečenstve priniesli vo vreciach a krabiciach zo svojej pôvodnej vlasti v Kapadócii. Je to skutočne bohatá, emotívna a zaujímavá zbierka, ktorá približuje korene dnešných obyvateľov dediny.
Múzeum lesa v Prokopi
Toto menšie múzeum sídli v štýlovej drevenici na samom začiatku dediny (ak prichádzate v smere od Mantoudi). Expozícia približuje tunajšiu faunu, flóru a obrovskú dôležitosť lesného hospodárstva pre tento horský región. Celé miesto má navyše veľmi jedinečnú atmosféru. Múzeum totiž obhospodarujú sympatickí miestni hasiči, ktorí dostali jednu z miestností do užívania ako svoje oficiálne stanovisko.
Pýtali sme sa ich na najstarší platan, ktorý by sa mal nachádzať kúsok od Prokopi v malebnom údolí rieky Kireas. Mimochodom, táto rieka lemuje celú cestu medzi Mantoudi a Prokopi a vytvára úchvatné scenérie. Ale o platanoch a samotnej rieke si povieme nabudúce.
Otvorené: Denne od 11.00 do 21.00 h od pondelka do nedele. Vstup voľný.
Po návšteve chrámu a múzea sme si sadli do príjemnej Escape Cafe, ktorá nás upútala svojím štýlovým retro dizajnom, a vychutnávali si pokojnú a uvoľnenú atmosféru podvečerného Prokopi.
Počas cesty po severnej Evii sme si všimli zaujímavú vec – kamkoľvek sme prišli na kávu, všade kraľovala talianska značka Hausbrandt. Najviac ma však potešilo, že v každom podniku mali v ponuke aj bezkofeínovú verziu kávy. Ešte pred rokom či dvoma to v Grécku nebolo bežné, no tentoraz ma ako milovníčku kapučína milo prekvapili.
Magnezitové jazerá – smaragdové oči Evie
Vo vnútrozemí severnej časti Evie sa nachádzajú takzvané magnezitové jazerá, ktoré patria medzi turistické atrakcie ostrova. Tri ležia medzi Mantoudi a Prokopi a ďalšie dve na západ od dediny Kalivia, no v celom regióne ich nájdete ešte viac.
Jazerá majú nádhernú smaragdovozelenú farbu a ako už názov napovedá, vznikli zatopením starých lomov po povrchovej ťažbe magnezitovej rudy. My sme sa boli pozrieť na prvé z nich, ktoré sa nachádza pod Mantoudi asi 700 metrov od hlavnej cesty. Keby sme po poľnej ceste pokračovali ešte o kilometer ďalej, videli by sme všetky tri jazerá zvrchu.
Pohľad na jazero bol ohromujúci. Hladina sa jemne čerila a v tichu sme počuli iba slabý šum vetra v korunách stromov. Je fascinujúce sledovať, ako si príroda berie toto priemyselné miesto späť – celá krajina okolo jazier viditeľne regeneruje, obrastá stromami a zeleňou. Brehy jazier sú strmé a nestabilné.
Hoci voda priam láka na osvieženie, kúpanie sa tu dôrazne neodporúča. Brehy jazier sú strmé a veľmi nestabilné. Voda je navyše extrémne hlboká, jej chemické zloženie nie je overené a keďže ide o odľahlé miesto, pomoc je v prípade núdze príliš ďaleko.
Tajomstvo zárezov a vína Retsina
Cestou k jazeru sme natrafili na stromy so zvláštnymi zárezmi a upevnenými plastovými vrecúškami. Dozvedela som sa, že takto sa zachytáva živica. Zberači obchádzajú les zhruba každých 10 až 15 dní a zárez posunú o kúsok vyššie, čím obnovia tok živice. Možno to na pohľad vyzerá drasticky, ale narezáva sa len kôra a lyko. Samotné drevo zostáva nepoškodené, takže strom tento zber bez problémov prežije.
Táto živica sa zberá výhradne z borovice halepskej (Pinus halepensis). Tušíte prečo? Jej miazga je mimoriadne aromatická a už po stáročia dáva charakteristickú zemitú chuť známemu gréckemu vínu Retsina, do ktorého sa počas fermentácie pridáva. Na Evii tak človek doslova kráča po stopách tohto tradičného gréckeho nápoja.
Rovies
Rovies (Ροβιές) je malebná a pokojná dedina, ktorá leží v objatí pohoria Kavalaris a Eubojského zálivu. V staroveku sa na tomto mieste rozkladalo mesto Orobiai, ktoré bolo známe svojou veštiarňou zasvätenou Apolónovi.
Dočítala som sa, že dedina je preslávená svojím ekologicky obhospodarovaným olivovým hájom, kde rastie viac ako 70 000 olivovníkov. Tamojšie poľnohospodárske družstvo produkuje svetoznáme, ručne zbierané stolové olivy odrôd Konservolia a Kalamata, ktoré majú chránené označenie pôvodu a vyvážajú sa do celého sveta.
Benátska veža v Rovies
Dominantou Rovies je franská veža, ktorú postavil okolo roku 1256 križiacky šľachtic Guillaume II. de Villehardouin. Neskôr ju používali Benátčania a potom prestavali Osmani. Pôvodne vyzerala ako strohá obranná pevnosť bez akýchkoľvek ozdobných prvkov.
Jej súčasná podoba s terasami a balkónmi je výsledkom prestavby po zemetrasení v roku 1930. Veža tým úplne zmenila svoj stredoveký charakter a novodobé balkóny dnes na historickom kameni doslova bijú do očí. Škoda, že nie je prístupná.
Pláž Rovies – pokojné more bez vĺn
Pláž Rovies vytvára spolu so susednou plážou Iráklis (Herkulova pláž) jeden súvislý, zaoblený a takmer 4 kilometre dlhý pás pobrežia. Pokrývajú ho drobné kamienky a obmýva priezračná, krištáľovo čistá voda. Veľkou výhodou tohto miesta je, že na rozdiel od letovísk na otvorenom mori tu vďaka chránenému zálivu takmer nikdy nebývajú vlny a voda je vďaka tomu príjemne teplá.
My sme zakotvili práve v spomínanom ohybe, kde sa obe pláže spájajú, a bolo to jednoducho skvelé. Keby ste dostali chuť na obed či kávu, typické grécke taverny a kaviarne sa nachádzajú bližšie k samotnej dedine, čo je asi jeden kilometer. Čiže majte so sebou aspoň vodu.
Drosinisova veža v Gouves – príbeh slobody a poézie
V dedinke Gouves (Γούβες) na severe ostrova stojí neprehliadnuteľná kamenná stavba s fascinujúcou a poriadne temnou minulosťou. Túto opevnenú vežu (pyrgos) nechal okolo roku 1810 postaviť osmanský vládca Ibrahim Aga. Architektonické plány vypracoval jeho nadaný kresťanský otrok menom Ahmet, ktorému Aga za odmenu daroval slobodu.
Ibrahim Aga však vošiel do dejín najmä ako mimoriadne krutý vládca. Priamo na informačnej tabuli pri veži sme sa dočítali o desivej udalosti, ktorú vo svojich svedectvách potvrdil aj básnik Drosinis: opitý Aga v zúrivosti zabil arabského otroka a svoju zakrvavenú ruku otrel o stenu. Napriek obrovskej snahe sluhov stopy krvi z omietky už nikdy nezmizli.
Po oslobodení Grécka spod osmanskej nadvlády vežu odkúpila rodina slávneho gréckeho básnika, spisovateľa a novinára Georgiosa Drosinisa (1859 – 1951). Ten tu v neskorších rokoch trávil letá a inšpirovaný tunajšou atmosférou napísal mnohé zo svojich raných diel.
Dnes táto historická pamiatka slúži ako Kultúrne a národopisné múzeum. Vo vnútri sa nachádza expozícia venovaná Drosinisovmu životu a dielu, ale aj vzácne dobové predmety, starožitnosti a autentické ukážky tradičného dedinského života v tejto oblasti severnej Evie.
Otvorené: Denne v dvoch blokoch – dopoludna od 9:30 do 12.00 h a večer od 18:30 do 21.00 h. Vstup voľný, mimo sezóny vám otvoria iba na vyžiadanie.
Mavroelia – svedkyňa gréckeho utrpenia
Mavroelia (Μαυροελιά v preklade „čierna oliva“), je najstarší olivovník na Evii. Má približne 2 500 rokov a stojí v starom olivovom háji na kopci nad dedinou Artemisio. Keď sme čerpali benzín neďaleko mestečka Orei, mladý muž obsluhujúci stojan nám prezradil, že tento strom má za sebou veľmi smutnú históriu. Priznal sa, že práve preto sa tam on sám dlho zdráhal vôbec ísť.
Okolie tohto obrovského stromu slúžilo v minulosti ako popravisko. Osmanskí velitelia tu dávali verejne vešať rebelujúcich gréckych obyvateľov z okolitých dedín, ktorí sa vzopreli ich krutému režimu. Práve z tohto pochmúrneho obdobia pochádza ľudová tradícia, podľa ktorej pod stromom plakávali matky, manželky a sestry popravených mužov. Keďže boli všetky podľa gréckeho zvyku zahalené v čiernom smútočnom odeve a čiernych šatkách, strom dostal aj druhé meno: Elia Mavromantila (v preklade Oliva čiernej šatky). Hoci je príbeh stromu tragický, dnes Mavroelia pôsobí ako tichý, majestátny svedok histórie.
Agios Georgios – dve zastávky
Agios Georgios (Άγιος Γεώργιος často s prívlastkom Lichadas – Λιχάδας) je príjemná prímorská dedina s malým prístavom na najseverozápadnejšom cípe Evie. Z prístavu premáva trajekt, ktorý spája ostrov Evia s pobrežným mestečkom Agios Konstantinos na pevnine, ktoré susedí so známejším strediskom Kamena Vourla.
V Agios Georgiose sme sa počas nášho výletu do Kavosu (a odtiaľ na Lichadonisiu – pozri nižšie) zastavili dvakrát. Ráno naše kroky viedli do kaviarne Liotrivi, ktorá nás očarila svojou históriou a netradičným interiérom. Sídli totiž v budove bývalého kamenného lisu na olivový olej (odtiaľ pochádza aj samotný názov Liotrivi).
Majitelia zachovali pôvodné masívne mechanizmy, čo dodáva priestoru neopakovateľnú historickú atmosféru. Ak sa niekedy budete túlať týmito končinami, toto miesto si nenechajte ujsť. Mimochodom, v ponuke majú skvelé espresso, ba aj bezkofeínové kapučíno.
Druhú zastávku sme si naplánovali po návrate z výletu na ostrovy Lichadonisia. Z množstva nábrežných reštaurácií sme si vybrali rybiu tavernu Stella Hyatt, kde sme zakončili náš skvelý deň obľúbenými krevetami saganaki. Vychutnávali a užívali sme si nielen jedlo, ale aj posedenie na terase priamo nad morskou hladinou.
Mimochodom, ak budete v Agios Georgiose v auguste, môžete zažiť sardinkový festival, teda pravé grécke rybárske panigiri (ľudovú slávnosť) s vôňou (a chuťou) pečených rýb priamo v prístave.
Lichadonisia – grécke Bahamy
Lichadonisia (Λιχαδονήσια alebo aj Λιχάδες) je úchvatný komplex siedmich malých sopečných ostrovčekov a skalísk. Toto súostrovie, ležiace v Malijskom zálive na severozápadnom okraji Evie vzniklo v dôsledku ničivého zemetrasenia a silnej sopečnej aktivity približne v roku 426 pred n. l.
Stará grécka mytológia ponúka oveľa dramatickejší príbeh. Podľa nej ostrovy vznikli z tela Lichasa, verného posla hrdinu Herakla. Nahnevaný poloboh ho v návale zúrivosti vymrštil vysoko do vzduchu – rozhneval sa totiž, že mu Lichas doručil plášť napustený otrávenou krvou kentaura Nessa, ktorý mu spôsoboval neznesiteľné muky. Letiaci Lichas od strachu skamenel a po dopade do vĺn sa jeho telo roztrieštilo na kusy. Z nich potom boh mora Poseidón zo súcitu vytvoril ostrovy Lichades.
Dnes už tieto ostrovčeky nie sú obývané. Dostanete sa na ne loďou z pláže Kavos (len si ju pri plánovaní nepopleťte s rovnomenným rušným strediskom na juhu Korfu!)
Mimochodom, preplavíte sa na ne aj z pevninského mestečka Kamena Vourla.
Plavba na Monoliu – okolo nemeckého vraku za tuleňmi
Samotná plavba na ostrov Monolia, ktorý je najväčším ostrovom celého súostrovia, trvala aj s výkladom asi 30 minút. Loď sa s nami totiž cestou zastavila pri vraku prvej betónovej lode Pioneer I. Tú postavili a spustili na vodu v okupovanom Grécku, kde v rokoch 1941 – 1944 slúžila nemeckej armáde. Podľa dostupných záznamov loď napadli a obsadili grécki odbojári v čase, keď prevážala 200 ton uhlia, a neskôr sa potopila. Jej vrak dnes leží v hĺbke približne 10 metrov, no voda je taká priezračná, že sa dá poľahky rozoznať jeho celkový obrys.
Počas plavby sme sa dozvedeli, že v čistých vodách Lichadonisie žije malá rodinka chránených tuleňov mníšskych (resp. stredomorských), ktoré sem presídlili z Alonissosu. Mali sme neuveriteľné šťastie – tulene sa na sekundu vynorili spod hladiny. Chceli nás pozdraviť, alebo sme ich rušili? Ťažko povedať, no stihli sme odfotiť aspoň jedného z nich.
Hoci Monolia nie je obývaná, pre turistov je skvele vybavená. Nechýbajú tu prezliekacie kabínky, sprchy, toalety a príjemný plážový bar. Obrovským benefitom je, že za ležadlá a slnečníky sa neplatí. Pobrežie pokrýva svetlý piesok a vstup do tyrkysového mora je mierny, takže dlho zostáva plytký. Skvelé pre rodiny s malými deťmi. My sme túto pláž našťastie navštívili uprostred týždňa. Cez víkend by totiž zábery z tohto skrytého raja vyzerali pre nápor turistov trochu inak.
Monolia – ostrov, kde sa zastavil čas
Keďže nepatríme medzi klasických plážových povaľačov (nič v zlom!), zaplávali sme si a po chvíli oddychu sme sa vydali na krátku prechádzku. Po chodníku značenom bielymi kameňmi sme prešli na južnú stranu ostrova ku Kostolíku svätého Juraja (Agios Georgios). Vedľa neho stoja roztrúsené ruiny kamenných budov, v ktorých v 20. rokoch 20. storočia žilo asi 70 obyvateľov – zväčša rybárov a poľnohospodárov.
Pre chýbajúcu infraštruktúru, najmä absenciu elektriny a pitnej vody, však rodiny ostrov postupne opúšťali. Poslední obyvatelia odišli koncom 80. rokov 20. storočia a odvtedy Monolia zostala neobývaná. Pohľad na polorozpadnuté kamenné múry, ktoré sa pomaly strácajú v hustej vegetácii a medzi divokými olivovníkmi, vytvára naozaj zvláštnu, hlboko nostalgickú atmosféru.
Praktické informácie na záver:
Spiatočný lístok z pláže Kavos stojí 12 eur. Lode premávajú počas hlavnej sezóny každých 30 minút, pričom prvá loď odchádza o 11. hodine a posledná sa vracia o 18. hodine. Zatiaľ čo cesta tam trvá kvôli zaujímavému výkladu pol hodiny, naspäť to loď zvládne priamou trasou za necelých 15 minút. Skvelým bonusom je flexibilita – pri ceste späť vás vezme akákoľvek loď spoločnosti, nemusíte čakať na tú konkrétnu, ktorou ste prišli.
Maják Vasilina – kamenný strážca Oreoského prielivu
Maják Vasilina je historický kamenný maják, ktorý stojí na rovnomennom výbežku (mys Vasilina) na najseverozápadnejšom cípe Evie. Leží približne 5 kilometrov severne od pláže Kavos. Práve z Kavosu k nemu vedie štrková cesta, ktorá sa kľukatí pozdĺž pobrežia. Takmer po celej jej dĺžke sa ťahá úzka divoká pláž.
Tento historický klenot postavili v roku 1892 a pôvodne fungoval na ropný pohon. Počas druhej svetovej vojny bol, podobne ako mnohé iné grécke majáky, mimo prevádzky. Opätovne ho spustili v roku 1945, keď sa stal súčasťou obnovenej gréckej siete majákov. Dnes je plne automatizovaný a jeho svetlo navádza lode plaviace sa cez úzky a strategicky dôležitý Oreoský prieliv. Morské prúdy sú tu kvôli zúženému priestoru mimoriadne silné.
Celý komplex majáka pozostáva z domu bývalého strážcu a z kamennej veže. Samotná veža má výšku 8 metrov (svetelná rovina majáka však dosahuje nad hladinou mora výšku 10 metrov) a pýši sa architektonickým unikátom. Zvonku je štvorcová, no zvnútra má kruhový tvar, čo je v gréckej architektúre majákov pomerne vzácne. Hoci je samotná veža pre verejnosť neprístupná, prechádzka k tomuto osamelému strážcovi na konci ostrova rozhodne stojí za to.
Okrem silných prúdov tu často fúka silný vietor, čo využívajú windsurfisti.
Mužský kláštor Osios David
Kláštor Osios David Starší (Iera Moni Osiou David Gerontos) patrí k najvýznamnejším pravoslávnym pútnickým miestam na celom ostrove Evia. Nachádza sa v severnej časti ostrova v nadmorskej výške 500 metrov obklopený hustými borovicovými lesmi na úpätí vrchu Kavalaris neďaleko dediny Rovies a mestečka Limni. My sme k nemu prichádzali zo severnej strany a musím upozorniť, že cesta nie je v najlepšom stave. Oveľa lepšia a komfortnejšia trasa vedie ku kláštoru priamo z dediny Rovies.
V hlavnom chráme (katholikone) s s úctou uchovávajú vzácne ostatky samotného zakladateľa kláštora, svätého Davida Staršieho, spolu s jeho osobnou kadidelnicou a štólou. Okrem neho je kláštor v moderných dejinách slávny vďaka charizmatickému starcovi Iakovosovi Tsalikisovi, ktorý tu žil a pôsobil v rokoch 1975 – 1991. Ekumenický patriarchát ho v roku 2017 oficiálne vyhlásil za svätého. Jeho hrobka, ku ktorej prichádza mnoho veriacich, sa nachádza priamo na nádvorí kláštora.
Kláštor založil okolo roku 1535 svätý David na ruinách staršieho byzantského chrámu, ktorý v roku 1470 zničili Osmani pri dobývaní ostrova. História miesta bola pomerne búrlivá – roku 1824 ho osmanské vojská kompletne vypálili ako pomstu za aktívnu účasť mníchov v gréckej vojne za nezávislosť. Kláštor kompletne obnovili v roku 1877.
Pod kláštorom sa ukrýva stará podzemná byzantská kaplnka, ktorá v časoch osmanskej nadvlády slúžila ako tajná škola. Asi 2 kilometre na juh od kláštora sa nachádza malá, v skale vytesaná jaskyňa, v ktorej svätý David žil v prísnej askéze a modlitbe.
Praktické informácie na záver:
Kláštor je otvorený denne od 7:00 do 20:00 h. Vstup do areálu je bezplatný. Keďže ide o posvätné a prísne fungujúce miesto, v celom areáli kláštora platí prísny zákaz fotografovania a podmienkou pre vstup je vhodný odev (zahalené ramená a kolená, dlhé nohavice u mužov, dlhé sukne u žien, pričom vhodné oblečenie sa dá zapožičať pri vchode).
Vodopád Drymonas – osviežujúci záver uprostred hôr
Vodopád Drymonas (Καταρράκτης Δρυμώνα) sú skrytým prírodným klenotom severnej Evie. Sú dva. Prvý z nich sa nachádza v nadmorskej výške 620 metrov, presne na polceste medzi dedinou Kerasia (známou múzeom skamenených cicavcov) a Kláštorom Osios David. Tento malebný vodopád vytvára horská riečka Sepia (Sipias), ktorá pramení pod neďalekým masívom Xiro Oros.
Voda tu padá z pätnásťmetrovej výšky do priezračného malého jazierka. Počítajte s tým, že je po celý rok poriadne chladná. Zatiaľ čo v jarnom období, kedy je prúd najsilnejší, môže jazierko dosahovať hĺbku až dva metre, počas našej septembrovej návštevy bolo vody už o niečo menej.
Hneď nad vodopádom sa nachádza malé parkovisko s kioskom, ktorý už bol v čase nášho výletu zatvorený. Plusom je, že vstup do celého areálu je voľný. Ak máte chuť na ďalšie objavovanie, o niečo nižšie po prúde nájdete aj druhý vodopád.
Pri chôdzi k obom vodopádom však buďte naozaj opatrní – kamene, ktorými je chodník vydláždený, sa totiž poriadne šmýkajú. Podvečer je už vodopád v tieni, preto odporúčam ísť k nemu v priebehu dňa. Tieň-netieň, nikomu to očividne neprekážalo, pretože v jazierku veselo šantili dospelí aj deti.
Severná Evia: Drsná, úprimná a nezabudnuteľná
Severná Evia nás počas dvoch týždňov očarila svojou rozmanitosťou. Každé z navštívených miest – či už to bol pokojný prístav Agios Georgios, Monolia so svojou prírodou a históriou, osamelý maják Vasilina, alebo tiché lesy okolo kláštora Osios David a vodopád Drymonas – v nás zanechalo hlbokú stopu. Táto časť ostrova nám ukázala, aké vzácne je spomaliť a len tak splynúť s prostredím.
Keď si teraz s odstupom času čítam riadky tohto článku, uvedomujem si, že sme zo severnej Evie napokon videli oveľa viac, než sme si pôvodne naplánovali. Tých čarovných dediniek, skrytých pláží, kláštorov a múzeí, ktoré stoja za návštevu, je tu, samozrejme, oveľa viac. V každom prípade sme si však vytvorili vernú predstavu o tom, čo všetko dokáže tento ostrov ponúknuť. Na svoje si tu prídu tak návštevníci, ktorí uprednostňujú sladké plážové ničnerobenie, ako aj tí, ktorí radi objavujú tajuplné miesta ukryté hlboko vo vnútrozemí.
„Rozprávkový“ dom cestou cez dedinu Pappades
Evia nie je uhladená, nablýskaná ani vyšperkovaná ako známe pohľadnicové Kyklady. Severná časť je drsná, autentická a životom i osudom často ťažko skúšaná. Naša jarná cesta do strednej a južnej časti ostrova v nás zanechala úplne iný, oveľa jemnejší dojem, no bol to práve septembrový sever, ktorý nám ukázal svoju surovú a nefalšovanú tvár. Práve takéto miesta s hlbokým príbehom a rýdzou dušou na našich cestách najradšej vyhľadávame. Domov sme odchádzali oddýchnutí, plní nezabudnuteľných zážitkov a s pocitom, že sme objavili ďalšie miesta, kam by sme sa radi vrátili.
