Parga, tu si doprajeme krátky oddych v znamení prechádzok, leňošenia, plávania a dobrého jedla.

Dnes sme si pospali do deviatej. Po raňajkách ideme do mesta. V Parge je v sezóne problém zaparkovať. Parkuje sa všade, kde je kúsok voľného miesta, zákaz-nezákaz. Máme šťastie, práve sa uvoľnilo miesto v chládku nad informačným strediskom.

Hľadáme drobné darčeky pre blízkych a priateľov. Na nábreží je už poriadny výpek, hoci vzduch nie je horúci. Pohár čerstvej pomarančovej šťavy dobre padne. Mám dojem, že jej nikdy nie je dosť.

Cestou k autu kupujeme v malom supermarkete melón, hrozno, vody a fľašu vína. Chvíľu sa rozprávame s majiteľom, ktorý je zvedavý, odkiaľ sme. Na pamiatku mu venujeme posledný bulletin o Bratislave. Väčšinu sme rozdali na Kythire a Elafonise (bolo ich dvadsať).

Zbehli sme dolu do mesta a v obľúbenej pekárni a kaviarni Green Bakery sme si dali jablkové koláče (tu ich mali dosť) s kávou a „na doma“ čokoládové myši. Tie „čokomyši“ sú samozrejme zákusky. Ide o obdĺžnikový alebo oválny základ z čokoládového korpusu s krémom z parížskej šľahačky poliatej jemnou čokoládovou polevou a doplnený ušami z mandlí. Podobné sme si maškrtili na Skopelose a objavili sme ich dávnejšie aj na Kefalónii. 

Po návrate do štúdia sme si v rámci popoludňajšej siesty pozreli film. Podvečer sme zišli na Valtos vykúpať sa. More bolo mierne zvlnené, ale stále príjemne teplé. Asi po hodinke sme sa obliekli a pobrali sa na večeru k už spomínanému Sakisovi.

Večer v Parge

Tentoraz sme našli voľný stôl.  Na gril mixe pre dvoch by si pokojne pochutnali aj traja. Na stole nám pristáli poháriky ouza aj tanier s kúskami melónu. Majiteľ taverny veľmi dobre vie, že po takejto pozornosti sa k nemu hostia radi vrátia. Tento prístup je síce fajn, vidno, že majiteľ si svojich hostí váži, len s tým mám malý problém. Stačia mi dva hlty, zvyšné musí zvládnuť manžel.  Keď sme dojedali posledné kúsky melóna, všimli sme si, že okolo taverny trpezlivo postávajú ďalší hostia. Hoci by sme si posedeli aj dlhšie, radšej sme zaplatili a pobrali sa ďalej. Vyzerá to, že Sakis je naozaj veľmi obľúbený.

Po večeri sme sa prechádzali po meste. Podarilo sa nám kúpiť aj zopár suvenírov a potom sme sa prešli po benátskej pevnosti. Pohľad na Pargu, či už cez deň alebo večer, je vždy rovnaký, a predsa iný. No vždy nás fascinuje a vždy si s úsmevom spomenieme na francúzsky film s Annie Girardotovou a Philipom Noiretom Ukradli torzo Jupitera. 

V chladničke sme našli „čokomyši“, na ktoré sme sa s chuťou vrhli. Boli skvelé ako vždy. 

Ako sa dostali Mozartove gule do Pargy?

Keďže ráno odchádzame, sušíme si veci a balíme. Potom klopeme u domácej. Chceme zaplatiť, aby sme ju nebudili skoro ráno. Platíme kartou a dostávame aj potvrdenie. To sa nám naposledy stalo, iba keď sme boli ubytovaní v Kantii a v Kamena Vourla. Nečudo, majitelia spomínaných štúdií sú registrovaní na booking.com a tento fakt berú veľmi vážne.

Pani domáca vravela, že sme jej povedomi. Keď sme spomenuli, že sme sa do jej štúdií vrátili už tretí raz, rozpamätala sa a veľmi sa potešila. A keď zistila, že sme z Bratislavy, celkom ožila. Vybrala dezert a ponúkla nás Mozartovými guľami. Pochválila sa, že bola pred Vianocami na návšteve u brata vo Viedni a spolu s ním zašla na výlet aj do Bratislavy. Medzi rečou sme sa opýtali, kde má toho pekného psíka, ktorému sme vlani z balkóna hádzali  kúsky tyropity. (Mysleli sme si, že ho zanedbáva, lebo bol reťazou priviazaný k prívesu. No potom sme videli, že s ním ráno aj večer chodila na prechádzky.) So smútkom v hlase odvetila, že jej ho ukradli nejakí poľovníci. Bolo nám to ľúto.

Pred spaním sme si dali trocha vína, vybavili zopár telefonátov a zaľahli. Končí sa posledný deň našej tohoročnej dovolenky v Grécku.

O Parge je aj novší článok Parga, návraty.